reklama

Plešivecká planina - autorecenzia

Držím v ruke novú knihu Plešivecká planina a už hádam po stý raz listujem jej stranami. Prvýkrát však na papieri a nie v počítači v textovom editore. Štyri roky roboty má konečne svoj výsledok. Kniha o jaskyniach nám za ten čas „nabobtnala" na knihu o planine, o ľuďoch, vodách, podzemných aj nadzemných chrámoch, zvukoch, ktoré nenávratne zanikli v stratosfére. Čítam si znova texty, ktoré som dávnejšie napísal, aj ktoré písali iní, mnohé by som dnes napísal inak. Som s touto nespokojnosťou veľmi spokojný. Nestratil som štyri roky. Kniha ma posunula výrazne ďalej. Prestáva ma trápiť, či knihu predáme a nemalá investícia sa mi vôbec niekedy vráti. Investoval som vlastne do seba.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Stále viac si uvedomujem, že táto kniha pre mňa znamená viac, ako sa zdá. Keď sme pred časom písali knihu o jaskyniarovi Viliamovi Rozložníkovi, ktorého som nikdy nestretol, mal som pocit, že som našiel nového priateľa, alebo že som to písal o svojom starom blízkom priateľovi. Prevzal som tým od Rozložníkovho skutočného priateľa básnika Ondreja Žúdela akúsi pomyselnú štafetu človeka, v ktorom tento človek žije ďalej. Posledné, čo Ondrej Žúdel napísal, bolo priateľské vyznanie Rozložníkovi do našej knihy. Potom zomrel. Kniha o Plešiveckej planine ma postihla ešte omnoho viac.  

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Už dlhší čas akoby som strácal krajinu svojho detstva. Všetko sa tam zmenilo. Krásne breziny, kde som niekedy zbieral huby, sú zarastené burinou, trnkami, šípkami, černicami...Huby tam už nerastú, černice sa zbierať nedajú a trnky za veľa nestoja. Aj v detstve sme ich používali iba ako strelivo do prakov. Studničku v Poliačkoch zlikvidovali novodobí banditi traktormi pri ťažbe dreva a potoky, kde som v detstve chytal pstruhy a raky, sú už iba stoky plné odpadu. Takmer nič ma tam už neťahá, iba ak spomienky na detstvo mojich detí.

Plešivecká planina akoby mi nahradila tento stratený domov. Tiež je súčasťou miznúceho sveta. Prudko sa mení jej podoba pred našimi očami, ale inak. Príčina je podobná - ľudia, ktorí ju niekedy potrebovali, ju opustili a prestali mať radi. Na rozdiel od krajiny môjho detstva, ktorú mení hlavne ľudská bezohľadnosť a ľahostajnosť, na planine majú zatiaľ navrch prírodné sily. Problém je však v tom, že tieto nemenia predchádzajúcu prírodnú fázu, ale kultúrnu krajinu, ktorú vytvoril človek. Stará archaická pastierska krajina sa mení na akúsi nepatričnú divočinu, ktorá bude znamenať po minimálne 3000 rokoch jej koniec. Nemusí to byť až taká katastrofa. Najviac utrpia asi naše city.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Neverím na trvalo udržateľný rast, ktorý trvalo ničí prírodné zdroje. Ľudia nakoniec znova budú planinu potrebovať a vrátia sa. Planina znova ožije spevom hrabačiek sena, ktoré pochytia nápevy stratené v stratosfére. Posledné exempláre vzácnych rastlín odhodia semená na odlesnené plochy, kde majú svoje pôvodné biotopy. Škrapy strasú zo seba machy a zabelejú sa v žiare letného slnka. Roje ovadov uvádzajúce do zúrivosti pasúce sa stáda sa vrhnú na vysmädnutých upotených turistov. Bača sa bude iba usmievať - on má vlastný repelent a počastuje vysmädnutých potníkov žinčicou.

Plešivecká planina nie je celkom domov. Skôr je to azyl. Krok za krokom transformujem staré oporné body do nových. Brodenie v čistej vode Kobeliarskeho potoka, kde mi splašené čereble plávali pomedzi nohy, nahrádzam plávaním v krištáľovo čistej podzemnej rieke vyvieračky Gyepű. Podzemné rieky sú jediné, ktoré sme doteraz nedokázali zničiť. Rovnako ako v detstve aj dnes sú pre mňa zvlášť dôležité stromy. Kým rodičia vykopávali zemiaky, my sme liezli na brezy. Dnes vystupujem na buk na kopci nad Farkašovou samotou, kde zažívam silné časopriestorové vízie. Jaskyňa na Muránčku obývaná Čiernym baranom ma vzrušovala celé detstvo. Podzemie Plešiveckej planiny mi znova prinavracia podobné pocity Zbojnícka družina ochraňovaná v podzemí Šingliarovej priepasti záhadným vtákom je pre mňa rovnako reálna ako Čierny baran. Aj o tom všetkom je táto kniha.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Kniha o Plešiveckej planine je pravdivá. Je to preto, lebo je v nej dôležitejšia socha Venuše z gutensteinského vápenca, ako exaktná geoĺógia popisujúca výskyt tejto horniny na planine. Za zvlášť závažné považuje trojica zostavovateľov nezmazateľnú stopu, ktorú na planine zanechal mlado-paleolitický lovec. Ako inak by V. Cílek a R. Schmelcová našli presne to miesto, kde tento lovec odložil nepotrebný kus rohovca, z ktorého už nevedel odštiepiť ďalší použiteľný nástroj. Urobili presne ten istý pohyb a prstom ho zo zeme vyrýpali. Stalo sa to aj vďaka horúčave, smädu a ovadom, ktoré štípu stále rovnako. Z koruny môjho buka začínam postupne túto stopu vnímať aj ja. Pravdivá je aj preto, lebo pravdu povedal aj pastier pasúci na planine kravy, keď sme sa ho pýtali ako sa mu tu žije. „Bývam v kolibe so psom. Stravu mi privážajú synovia na motorke. A žena? Keď chce, príde."

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Jaroslav Stankovič

Jaroslav Stankovič

Bloger 
  • Počet článkov:  77
  •  | 
  • Páči sa:  5x

Som starý blázon, ktorý si zo záľuby urobil profesiu a z jaskyniara sa stal správcom Krásnohorskej jaskyne. Zoznam autorových rubrík:  Silné zážitkyJaskyneNávštevníciO dobrých kniháchRadzimVenezuelaRožňavské cyklotrasySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu