Stretnutie na bežkách

Autor: Jaroslav Stankovič | 4.1.2011 o 22:53 | (upravené 6.1.2011 o 17:47) Karma článku: 9.65 | Prečítané  2073-krát

Dnes vyrážam znova na Biele skaly a Hekerovú. Včera sme so ženou boli na Voniarkách, jednom z najkrajších miest na bežkovanie vôbec. Bola to nádhera. Dnes tuším, že to taká nádhera nebude; snehu je všade okolo málo. Zimná sezóna je pre mňa však dôležitá. Čo nenabežkujem, nemám. Preto vyrážam aj s rizikom, že 2/3 trasy budem musieť prejsť pešo. Neraz som však dávnejšie šliapal za snehom práve cez Capkov vrch až do Uhornianskeho sedla, takže po rokoch to bude príjemná prechádzka.

s_voniarky.jpg

Voniarky na Dobšinskom kopci sú jedným z najkrajších bežkárskych terénov, aké poznám. Trasa po červenej značke je navyše nenáročná, teda vhodná pre všetkých.

Moje snehové obavy sa potvrdili už v Pači. Je tu iba 3 cm poprašok a ako stúpam zelenou značkou vyššie, snehu nepribúda. Prichádzam na zvážnicu, kde obyčajne obúvam bežky. Všade spod snehu trčia skaly. Takže len ďalej po svojich. Výstup zelenou značkou do Uhornianskeho sedla je veľmi zaujímavý. Odporúčam vrelo turistom aj v lete. Značka je trochu zanedbaná, ale vedie cez niekoľko „klimatických" pásiem lesa. Je to poučná exkurzia o tom, ako sa v lese za posledných vyše 100 rokov hospodárilo. Úchvatný je hlavne úsek odrasteným bukovým lesom. Vymažte všetky stromy s priemerom pod 50 cm, čo zostalo, zmenšite na priemer 50 cm a máte obraz lesa niekedy z konca 19. storočia. Vtedy vrcholila jedna z fáz odlesňovania krajiny kvôli veľkej spotrebe dreva v priemysle aj domácnostiach. Nebol to však holorub. Každých 20 - 30 m ostal však stáť mohutný buk. Tieto rozkonárené buky „splodili" nový les, ktorým dnes stúpam v ústrety snehu. Dodnes tu stoja ako svedkovia minulosti.

dvojgeneracny_les.jpg

Tieto nádherné košaté buky pochádzajú z iného lesa, aký tu vidíme dnes. Drevorubači ich tu nechali, aby sa les mohol sám obnoviť.

Z tohto nádherného otvoreného lesa vbehneme do akejsi čudesnej „pukliny". Vyzerá to, ako by sa vyrovnaný napoleonský šík stretol v priamom súboji s ruskými šíkmi pri Borodine. Hustý smrekovcový les je natlačený na odrastenú brezinu. Konáre sú prepletené a medzi nimi vedie sotva priechodný chodník. Ďalej postupujem mladou smrečinou. Myslím na novozélandské pastviny, ktorých úžitkovosť zvýšili vysadením lesa. Veľký problém im spôsobovala aj ozónová diera. O každý strom sa starali individuálne. Výsledok bol taký silný, že odvtedy sa na Slovensku už ovce chovať ani neoplatí. Tu sa práve naopak „indivíduá" starajú o všetky stromy. Čo vyrúbali, hnije na zemi. Spodné konáre 20-ročných smrekov sú dolámané a aj mladé stromy hnijú - na koreni. Z tohto lesa asi veľký úžitok nikdy nebude. Určite takto nedosiahneme, že sa na Novom Zélande stromy pestovať neoplatí. Pozoruhodný je krátky úsek odrastenej jelšiny v močariskách drobných prameňov Krásnohorského potoka.

kotlina.jpg

S ponad sedla je pekný výhľad do Rožňavskej kotliny. Hmla siaha až do výšky 600 metrov. V pozadí vidíme Plešiveckú planinu a napravo od nej Tureckú. V strede obrázka je Rákoš a Malý Ostrý vrch. Tá biela linka pod ním je nádherné bežkárska trasa smerom na Krivé sedlo.

Ani v nadmorskej výške 800 m nie je stále snehu dostatok. Asfaltka je ujazdená a dá sa po nej ísť na lyžiach až do sedla. Cesta na Biele skaly je v dolnej časti na mnohých miestach zavalená stromami. Väčšinu však lesníci prepílili. Snehu je málo a pokiaľ niekto šetrí bežky, nemá tu dnes čo robiť.  Ja pred bežkami dávam prednosť bežkovaniu. Uspokojivé podmienky sú až na Bielych skalách. Dojímavá osamelosť vrcholovej plošiny riedko porastenej smrekmi je efektívne narúšaná iba čerstvými stopami vlčej svorky. Dokonca sa mi podarilo „predrať" aj na Hekerovú, čo sa pri vyššom snehu väčšinou nepodarí. Mladina sa pod snehom uloží do horizontálnej polohy a na bežkách sa prejsť nedá.

zavaleny_chodnik.jpg

Cestu z Bielych skál na Hekerovú pri veľkom snehu komplikuje zváľaná mladina. Len vďaka nedostatku snehu sa mi dnes na Hekerovú podarilo prejsť.

Vždy som sa veľmi tešil na nekonečný zjazd z Hekerovej (1260 m n.m.) nad Paču do výšky asi 500 m n. m. Dnes to budem musieť väčšinou zošliapať a aj zjazd do sedla bude pre sklznice náročný.  V plnej rýchlosti zaznamenám pred sebou nejaký pohyb. Neuveriteľné! Je to človek. Nasadím pluh a stihnem akurát dobrzdiť pri lyžiarovi. Za chvíľu prichádza aj pani a veselo debatujeme o čudnej zime roztopených snehov. Všimnem si, že majú na bežkách tulenie pásy. „Taká zbabelosť!", hovorím tónom, ktorý nepripúšťa domnienku, že to myslím vážne. Nechce sa im mazať, a navyše pani to pomáha aj pri strmých zjazdoch. Tiež som niekedy uvažoval, že si kúpim pásy, keď som sa plahočil za Hipmanovcami na Krakovu hoľu na bežkách a bol terčom posmechu. Odolal som. Alchýmia spojená s voskovaním k bežkovaniu jednoznačne patrí. Ak si namažem zle, tak mi treba. Trénujem ruky a chrbát. Rovnako by mi chýbali aj divoké zjazdy spojené so snežnými kúpeľmi v závejoch.

Pani sa ma pýta: „ A Vy sa nebojíte takto sám?" „Nie som sám. Okolo pobehujú v utajení vlci a dozerajú na mňa." „Pravda. Báť sa treba iba zlých ľudí." Oblial ma studený pot. To je pomsta za tých zbabelcov. Toto som počúval celé detstvo. Vždy, keď som odchádzal niekam z domu, mama sa so mnou lúčila touto radou. Zabudla mi však poradiť, ako mám na prvý pohľad rozlíšiť dobrých a zlých ľudí. Veľmi mi to skomplikovalo život.  Boží zámer je, že dobro aj zlo majú byť v ľudstve vyvážené. Ak hľadáme zlo, obyčajne ho aj nájdeme. Ak hľadáme dobro, nájdeme ho tiež. Zároveň tým však posúvame pomyselnú hranicu vždy na tú stranu, ktorú hľadáme. Aj to bol boží zámer. Vychovávať deti k tomu, aby v cudzích ľuďoch videli predovšetkým potenciálne zlo je možno praktické z pohľadu bezpečnosti, ale zároveň sa tým zlo aj rozmnožuje. Vytvára to aj komunikačné bariéry, ktoré sa v dospelosti odstraňujú iba ťažko.

U mňa sa takáto výchova prejavila uzavretosťou a nesmelosťou pri stretnutí s neznámymi ľuďmi. V praktickom živote sa to prejavovalo hlavne pri komunikácii s úradmi, kde som vzhľadom na historické okolnosti očakával najväčší výskyt „zlých ľudí". Prekonal som to až po revolúcii, keď som potreboval ako podnikateľ výpis z registra trestov. Zaklopal som a vošiel do kancelárie. Pekne som sa pozdravil a nič. Ona sedela vľavo, on vpravo. Oddeľovali ich dva masívne písacie stoly. Dáma v najlepších rokoch aj mňa upútala velikým dekoltom rozloženým na stole. Jej postarší kolega sa však nevedel odtrhnúť od pohľadu na ňu a veselo si spolu štebotali. Chvíľu som čakal, že mi budú venovať pozornosť. Nič! Úplná ignorácia. Zobral som si z kôpky pripravený formulár a slušne som tíško vyšiel von, aby som ich nebodaj nejako nevyrušil. Jemu nestačilo, že ma úplne odignoroval ako nejakého úbožiaka, ale kým som vyplňoval formulár, pripravil sa na to, ako so mnou pred ňou zametie. „Ako si to predstavujete! Len tak sem vbehnete a vezmete si náš formulár." Do mňa vošiel liečivý amok. S obidvomi úradníkmi som pozametal ja. Zabralo to. Pani dokonca vstala, zobrala odo mňa formulár, nalepila kolky, vložila do obálky a informovala ma, že odpoveď mi príde poštou domov. On sa už nezmohol na nič. Odvtedy som už žiadne problémy pri komunikácii s úradníkmi nemal, aj keď mi robili ďaleko horšie veci ako táto podarená dvojica.

Doma hovorím žene: „Predstav si, stretol som dvoch bežkárov nad sedlom. Pani si veľmi pochvaľovala tulenie pásy. Nechcela by si aj ty pásy?" Rázne to odmietla. „Veď ty mi lyže stále dobre namažeš". Veľmi ma to potešilo.

Foto galéria:

hreben.jpg

Z Bielych skál je pekný výhľad smerom na východ na hlavný hrebeň Rudohoria. Vľavo je Osadník. Impozantnú, do hola vyrúbanú Pipítku som radšej schoval za smrek.

s_biele_skaly.jpg

Pokojná, tichá atmosféra vrcholovej plošiny na Bielych skalách ma vždy dojme. V zime tu ani vtáčik - letáčik nezaletí. Môžete tu však stretnúť svorku vlkov. Raz sa mi to takmer podarilo. V úplnej hmle išli oproti mne po mojej stope. Tesne pred stretnutím so mnou však zo stopy odbočili. Škoda. Možno by som sa bol aj po...

hekerova_vrchol.jpg

Vrchol Hekerovej je nevýrazný. Aj napriek tomu je odtiaľ pekný výhľad na Vysoké Tatry. Dnes boli v oblakoch.

hekerova_vrchol2.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Rodák z Martina: Byť gayom na Slovensku vyžaduje odvahu

Comming out bola v jeho živote nádherná chvíľa, tvrdí Peter Karpo Prince. Dnes je ženatý, s manželom žijú v Tel Avive a rozhodli sa pre dieťa.

KOMENTÁRE

Politikov zaujíma len chrumkavé sústo v alobale

Problémom Slovenska nie sú len netransparentné dotácie na hnedé uhlie.


Už ste čítali?