Riziko je natoľko malé, že sa ním nikto veľmi netrápi a ľudia radi navštevujú sprístupnené jaskyne. Pokiaľ by sme sa mali takýmito rizikami v živote riadiť, nemali by sme ráno radšej vôbec vstať z postele. Trápiť by to však malo prevádzkovateľov sprístupnených jaskýň. Ja som správca Krásnohorskej jaskyne, takže týmto problémom sa musím aktívne zaoberať. Počas sprístupňovania sme stropy skontrolovali. Najhoršie miesta, ako napríklad komín za Prvým jazerom, sme aj vyliezli a balvany sme prekontrolovali. Vizuálne stále sledujeme, či v jaskyni neprebiehajú v stropoch a pod komínmi nejaké zmeny a to isté robia všetci zodpovední správcovia jaskýň. Aj vďaka tomu si správca Gombaseckej jaskyne všimol, že sa mu pod jedným z komínov po dažďoch objavil na chodníku drobný štrk. Nemuselo by ho to nejako znepokojiť, veď komín bol pred časom fyzicky skontrolovaný. Komín sme z preventívnych dôvodov vypratali.
To bol prvý precedens, ktorý som si dobre zapamätal a Krásnohorskú jaskyňu kontrolujem vlastne pri každom vstupe. Druhý precedens sa stal nedávno v jaskyni Mesačný tieň, kde nám obrovský zával zasypal bivak. Písal som o tom v blogu „O Zelenom psovi". Teória pravdepodobnosti sa v mojej matematickej hlave zmenila z exaktnej vedy na Murphyho zákon. V jaskyni máme ešte jeden komín, ktorý nikto nepreskúmal, musíme to urýchlene urobiť, aby sa nestalo, čo sa môže stať. Možno pri tom aj niečo zaujímavé navyše objavíme a určite mi to zlepší spánok.
To, že je v takejto ľahko dostupnej jaskyni po takmer 50 rokoch prieskumu nepreskúmaný zaujímavý komín, je hanba! Všetkých jaskyniarov (okrem mňa) ospravedlňuje , že komín je vysoký, mokrý a ťažko zleziteľný. Dnes vďaka modernej technike by nemal byť problém takýto komín vyliezť. Akumulátorové kladivá znamenajú obrovský pokrok aj v jaskyniarstve. Komíny sa lezú pomocou kotiev osadzovaných do dier vyvŕtaných kladivom. Odpadá tak zdĺhavé namáhavé ručné vŕtanie. My sme sa napriek tomu rozhodli použiť techniku výstupu starú vyše 50 rokov - duralovú nástavnú tyč. Tento zázrak jaskyniarskej techniky máme vďaka nášmu priateľovi Gustovi, ktorý nám ju požičal.
Princíp je jednoduchý. V slušivom futráli prinesieme do jaskyne 3 dvojmetrové duralové rúry, ktoré v jaskyni zošróbujeme dokopy a dostaneme tak tyč dlhú 6 m. Na jeden koniec ukotvíme lano a tyč vysunieme do komína. Dôležité je dobre ukotviť dolný koniec a horný oprieť tak, aby sa po zaťažení z protisteny nezošmykol. To by malo fatálne následky. Potom po lane vylezieme na horný koniec tyče, kde zriadime stanovište a postup sa opakuje.
Prvý krok je bez problémov. V trojici poľahky vztýčime tyč a oprieme na dobré miesto tak, aby sa horný koniec nemohol zošmyknúť. Po lane vyleziem hore a akumulátorovým kladivom osadím kotvu. Zapnem sa do nej a nasleduje najťažšia operácia - presun tyče vyššie. Napoly visím v lufte a oháňam sa po jaskyni 6 metrov dlhou tyčou. Pripadám si ako Kubínov snivec Patera tesne pred smrťou. Neviem odolať; toto málo frekventované prirovnanie som musel použiť. Láskavého čitateľa odkážem na dielo Alfréda Kubína, kde nájde podrobnosti a pochopí silu tohto obrazu. Bojujem s tyčou asi 10 minút, kým sa mi ju podarí oprieť šikmo do protisteny. Chýba asi 20 cm, aby som bol úplne spokojný so stabilitou horného konca. Tyč je však položená šikmo a tlačí priamo do protiľahlej steny. Malo by to byť v poriadku. Zlaním dole a vyliezam na protiľahlú stranu. Zoli vylieza na moje predchádzajúce stanovište a uvoľní dolný koniec tyče, aby som ju mohol presunúť vyššie. Zase šermujem paterovským spôsobom, kým nenájdem vhodné miesto pre horný koniec. Vymením sa so Zolom a vyliezam po lane do protiľahlej steny.
Koniec tyče drží dobre. O balvane, ktorý mi visí priamo nad mojou hlavou to prehlásiť nemôžem. Budem ho musieť nejako opatrne obliezť. Tyč spúšťam dole, už ju nebudem potrebovať a prechádzam na lezenie pomocou kotiev. Výstupové lano sa mení na istiace. Všade prítomné mazľavé blato spôsobuje, že terén je voľne neleziteľný. Dám len jeden pokus obliezť kameň. Pošmyknem sa na blate a letím dole. Musím tvrdo zabojovať, aby som neostal visieť s nohou zakliesnenou v slučke dole hlavou. Pomocou kotiev sa mi podarí bezpečne kameň obísť. Odväzujem sa z lana a leziem asi ešte 5 m voľne hore komínom. Sľubne vyzerajúce horizontálne pokračovanie sa končí v neprieleznej úžine. Prevratný objav sa nekoná. Vraciam sa naspäť k balvanu. Osadzujem kotvu na jeho spustenie. Prilieza hore Zolo a spolu ukotvíme balvan do brzdy. Sedí tu pomerne dobre. Určite by najbližších 100 rokov mimovoľne nespadol . Kladivom odrazím z oboch koncov, aby sa balvan uvoľnil z pukliny a po krátkom boji s brzdou ho spustíme na dno chodby.
Určíte som týmto článkom nechcel nikoho vystrašiť a odradiť ho od návštevy sprístupnenej jaskyne. Práve naopak. V porovnaní s inými rizikami, ktoré zažívame v bežnom živote, je riziko pádu kameňa zo stropu jaskyne zanedbateľné. Navyše sa týmto rizikom sústavne niekto zodpovedný zaoberá, ako dokazuje prípad z Gombaseckej jaskyne a aj náš prípad, ktorý popisujem vyššie. Sprístupnené jaskyne poskytujú unikátny zážitok, ktorý si nemusíme odopierať len preto, že sa bojíme vstať ráno z postele. Aj tak je to viac iba obyčajná lenivosť, ako strach.
Fotogaléria:
Foto: Vladimír Kóňa a J. Stankovič
Príprava na lezeckú akciu musí byť precízna. Materiálu je veľa a nič nesmie chýbať. Stačí, že zabudnete správný kľúč na kotvy, alebo vám teta v obchode predá iné číslo, ako ste pýtali a môžete akciu zabaliť.
Skúška, či stĺp poriadne drží a môžem pokojne vyliezť na horný koniec tyče.
Horný koniec je umiestnený v ideálnej pukline. Toto určite nepovolí.
Druhý krok sprava doľava. Takto na dvakrát sa nám podarilo prekonať nepríjemný previs.
Posledný krok zľava doprava. Na trikrát sme sa dostali asi 15 metrov vysoko.
Komín má celkovú výšku 22 metrov a bohužiaľ nepokračuje ďalej. V komíne sa nachádzajú obvyklé "krásnohorské" výplne: zaujímavé egutačné vežičky, masívne pieskovce, množstvo terra rossy a todorokitové sintre. Hneď niekoľko podnetov na vedecký výskum.
V strede vidno balvan, ktorý sme sa rozhodli z preventívnych dôvodov spustiť dole.
Na spúšťanie balvana sme použili klasickú jaskyniarsku brzdu Stop v blokovacom režime. Zjavne sme podcenili váhu balvana, ktorý mohol mať až 150 kg. Dosť sme museli s blokovaním brzdy bojovať. Na takéto bremená treba založiť lano tak, aby sa brzda nezaaretovala a radšej to zdvojiť ešte s ďalším brzdením Napr. HMS.
Balvan sme nemohli jednoducho zhodiť, lebo by bol poškodil prehliadkovú trasu.
Po akcii bol všetok materiál riadne zablatený. Ešte šťastie, že pri Krásnohorskej jaskyni máme vody dostatok. Zolo si povzdychol:"Keby som mal ženu, mohla by to za mňa vyprať." Nepoznám žiadnu ženu, ktorá by umývala mužovi jaskyniarsky materiál.
