Klub „milcú" krásnych kníh z mojej generácie určite vie, o čom hovorím. Krátke uvoľnenie komunistického útlaku využili prekladatelia, editori, vydavateľstvá na to, aby stihli vydať do zásoby to najlepšie, čo dovtedy vydať nemohli. Z toho sme žili až do roku 1989. V roku 1969 som mal iba 13 rokov, takže som si tieto knihy nemohol kupovať priamo. Bol som neskôr odkázaný na antikvariáty. Postupne som si vybudoval schopnosť rozoznávať tieto knihy v polici z diaľky a knihu som kúpil aj v tom prípade, keď som vedel, že ju asi čítať nebudem.
Tí, čo ma poznajú, sa asi čudujú, prečo si tento ateista kupuje knihu anglického náboženského spisovateľa. Predovšetkým musím na svoju obhajobu povedať, že nie som žiadny zarytý ateista, ako naznačuje tón predchádzajúcej vety a Boha (Bohov) mám v úcte rovnako ako cestu, ktorou ľudstvo prešlo s nimi dodnes. Ak by som mal povedať, s ktorou knihou som strávil v živote najviac času, tak je to určite Biblia. Po rokoch úcty môžem v Biblii vyhľadávať, čo nejakým spôsobom doplní moje myšlienky, alebo ju len tak hocikde otvoriť a priľnúť svoje myšlienky k čítanému textu. Biblia je súčasťou môjho vnútorného sveta. Toto však nie sú dôvody, prečo som knihu kúpil.
V poslednej dobe som mal niekoľko hlbokých duchovných zážitkov spojených s víziami. Hoci mi to nespôsobilo zmätok v duši, skôr naopak, predsa som len potreboval svoje vízie konfrontovať so skúsenosťou iných. Hlavný hrdina Bensonovej knihy - kňaz na dôchodku - sa stretával s víziami už od detstva. Kniha obsahuje príbehy vízií „starého pána", ktoré rozpráva svojmu priateľovi. Podstata jeho vízií je „kresťanská", v súlade s božským Zjavením, preto ich kňaz nezavrhol. Moje vízie majú skôr pohanský charakter. Benson mi teda ústami svojho protagonistu nevniesol do mojich vízií nové svetlo. Doslova ma však šokoval.
Benson nebol len spisovateľ. Bol to predovšetkým kňaz. Najskôr anglikánsky, potom katolícky. Za Pia X. bol dokonca pápežským komorníkom. Bol teda významná cirkevná autorita a napriek tomu, ako píše v úvode: „pred vydaním som knihu predložil na posúdenie na slovo vzatým teológom a zaistil si tak, že tento priateľ prinajmenšom nebude v mojom podaní prestupovať výslovne zákony asketické, morálne, mystickej a dogmatickej teológie." Čítanie tejto knihy by teda nemalo ani veriacim spôsobiť žiadny šok. Zažijú nielen nevšedný čitateľský zážitok, ale určite budú mať aj o čom premýšľať. Ale čo s nami? Mne to teda poriadny šok spôsobilo.
Najkontroverznejšia je poviedka Most nad riekou. V krátkosti porozprávam jej obsah: Tomovi Awcockovi odtrhol stroj obidve ruky. Starý pán najskôr reagoval starosťami o to, či mu je poskytnutá lekárska pomoc a po chvíli sa začal šťastne spokojne usmievať, akoby sa prihodilo to najlepšie, čím Božia milosť dokáže človeka obdariť. Aby rozptýlil rozpaky svojho spoločníka, rozhodol sa mu porozprávať príbeh jednej zo svojich vízií, ktorá zmenila jeho pohľad na ľudské nešťastie. Na moste ponad rieku zastali dve dievčatká, ktoré viedli za ruku domov malého chlapčeka. Chlapec zbieral na moste kamienky a hádzal ich do vody. (Odľúbená zábava aj mojich detí.) Starý pán farár pozoroval scénu z obďaleč. Zrazu sa z kopca vyrútil splašený kôň s vozom. Jedno z dievčat bolo pod mostom, druhé v panike ušlo a chlapca zabudlo na moste. Pán farár nemohol chlapcovi pomôcť, lebo bol príliš ďaleko. Chlapec však situáciu pochopil a pritisol sa k zábradliu. Na moste bolo miesta dosť, takže všetko mohlo dobre dopadnúť. Kôň sa hnal tryskom a voz poskakoval za ním na nerovnej ceste. A vtedy v svojej bezmocnosti mal pán farár znova víziu. Za chlapcom nad zábradlím mosta sa zdvihla akási postava. Byla to snad nejněžnější tvář, jakou jsem kdy viděl. Sklopené oči hleděly na chlapcovu hlavu s nevýslovnou láskou, rty se úsmívaly. Jedna ruka zakrývala chlapci oči, druhá se opírala vzadu o jeho rameno... Ale když se ta okovaná kopyta a zmítající se kola přiblížila, ruka na rameni chlapce ho náhle postrčila před ně... ďalej nie som schopný to dorozprávať. Som rád, že nie som veriaci a nemusím sa vyrovnávať s takouto teológiou. Aj starý pán najskôr uvažoval o samovražde. Zachránila ho iba tá milujúca tvár anjela. Čo je okamih proti večnosti? Pre nás, čo máme len ten okamih, je pozemský život všetkým. Nepáči sa mi, že ho niekto považuje iba za bezvýznamnú epizódu a nejaká vyššia moc si s ním môže robiť čo chce, len aby jedného zo svojich pastierov, blúdiacich na cestách svetskej ľudskosti, priviedla na správnu cestu božej milosti (krutosti). Našťastie, tento príbeh je iba fikcia, ale predstavme si, že by takáto božia milosť mohla zasiahnuť aj do nášho života.
Toto Benson naozaj prehnal. Dešpekt jeho hrdinu voči pozemskému životu je pre mňa neakceptovateľný. Odvtedy, čo Syn boží zomrel na kríži, aby spasil ľudstvo, až dodnes, prebieha teologická diskusia o dôsledkoch tohto božieho skutku. Nemalo by význam, aby sme sa my teraz do tejto polemiky zapájali. Pre každého človeka má však zásadný význam vnútorná polemika o božej milosti, ktorá mu umožní vyrovnať sa s krutosťou onoho okamihu večnosti, ktorý je nám všetkým, bez ohľadu na vierovyznanie, taký drahý. Bensonove poviedky nám na to poskytujú až prisilný impulz.
