O speleopotápačoch (Obnovené prieskumy v Krásnohorskej jaskyni 2.)

Autor: Jaroslav Stankovič | 17.6.2012 o 15:50 | Karma článku: 10,44 | Prečítané:  1786x

Neviem, či všetci vedia, čo je jaskynný sifón a kto sú speleopotápači. Aspoň návštevníci Krásnohorskej jaskyne často potrebujú  od sprievodcu nejaké názorné vysvetlenie, aby pochopili, že v sifóne sa jaskynná chodba ponorí pod hladinu vody a po smerovaní do hĺbky sa nakoniec sklon zmení na stúpajúci  a chodba sa za sifónom znova vynorí nad hladinu vody. Celý sifón je teda zaplavený vodou a prekonať sa dá iba plávaním pod vodou väčšinou s nasadením potápačskej techniky.  Preplávať sa dá aj takpovediac „na hubu", ak je sifón  krátky, plytký  a dostatočne priestorný. Takýto  postup sa však  neodporúča.

Na základe vzťahu k sifónom delíme jaskyniarov na dve skupiny: suchých a mokrých - speleopotápačov. Tých prvých môžeme charakterizovať ako jedincov s pomerne dobre vyvinutým pudom sebazáchovy, s odporom k  vode (zvlášť podzemnej, studenej) a s určitými nedostatkami v oblasti hygieny. (Mali by ste ich vidieť, akí chodia z jaskyne a ten svinčík, čo nosia pravidelne manželke domov.) Tým druhým práve naopak pud sebazáchovy chýba úplne a jaskynná voda ich neodolateľne priťahuje. Veď ako inak si vysvetliť existenciu ľudí, ktorí sú ochotní sa zanoriť do často úzkej jaskynnej chodby a pri nulovej viditeľnosti sa predierať dopredu s vidinou šťastného vynorenia sa až na druhej strane sifónu.  Možno by to vedeli vysvetliť ich manželky. Tie ich najlepšie poznajú. Na ich názor na speleopotápanie sa však radšej nepýtajte. Bolo by to prilievanie oleja do ohňa. Nerobte to! Speleopotápači sú vzácny, chránený a ohrozený druh. Čo by sme si my, suchí, bez nich počali.

Suchí jaskyniari sa veru bez mokrých nezaobídu. Preto suchí mokrým všemožne nadbiehajú. Mokrí, naopak, sú určitá elita, zneužívajú suchých na vláčenie ťažkých bremien po jaskyni.  Sifónov je v niektorých  jaskyniach požehnane a bez speleopotápačov sa jednoducho postúpiť ďalej nedá. Zvlášť v Slovenskom krase je to v tých najvýznamnejších (výverových) jaskyniach prírodný zákon: po krátkom smerovaní od vyvieračky pod planinu musí suchých jaskyniarov zastaviť sifón. Veľmi smutne pozerali rožňavskí jaskyniari v roku 1964 do modrej hlbočiny jazera, ktoré nazvali podľa dcéry jedného z nich Marikiným jazerom. Prešli sotva 500 metrov od objavného vchodu - vyvieračky Buzgó - a takýto podraz! Krásnohorská jaskyňa sa  tu pre nich (suchých) končí sifónom. Prestrieľame! Obídeme! Prekopeme! Odčerpáme! Musí byť obchádzka! Obyčajné zúfalstvo. Takýto hlboký sifón sa dá iba podplávať a tak to aj zostane. Pravdepodobne navždy. Pritom má takáto situácia pre suchých jaskyniarov triviálne riešenie - naučte sa potápať. Len máloktorý urobí, stojac pred realitou, takéto rozhodnutie.

S tým smútkom som to pravdepodobne prehnal. Akýže smútok, však vtedy vrcholila eufória z objavu nádhernej jaskyne a krátko nato cestou naspäť objavia v tom čase určite najväčší a najvyšší známy kvapeľ na svete:  vyše 30 m vysoký Kvapeľ rožňavských jaskyniarov. Netrvalo to ani 2 roky a realita ich dostihla: ďalší postup sa dá dosiahnuť iba v Marikinom jazere. Na členskej schôdzi  si v januári 1966 dali do plánu speleopotápačský prieskum Marikinho jazera. Bratislavskí zväzarmovskí potápači však neboli speleopotápači. Mali ešte zachovaný pud sebazáchovy a ponuku jaskyniarov odmietli. Športoví potápači z Budapešti však pozbierali odvahu  a rozhodli sa skúsiť to.   Táto priekopnícka odvážna akcia sa skončila takmer tragicky. Imre sa skoro utopil po tom, čo sa mu pod „suchý" potápačský oblek sovietskej výroby dostala voda. Našťastie ho včas z vody vytiahli. Tomáš bol úspešnejší. Dostal sa do hĺbky 28 metrov, kde ho zastavila zakalená voda. Nič nevidel aj preto, že sa mu do masky z nosa dostala krv.  Marika teda na prvýkrát tajomstvo nevyzradila, ako napísal vo Východoslovenských novinách J. G.  Veď nemala ešte ani 2 roky.

obr01.jpg

Prvý pokus o prekonanie sifónu Marikinho jazera urobili maďarskí potápači vo výstroji sovietskej výroby. Bolo to obrovské riziko.

Sifón sa nakoniec po mnohých neúspešných pokusoch podarilo prekonať speleopotápačom z Trenčína až v roku 1982. Za sifónom objavili tri pomerne veľké dómy, nenašli však žiadnu ďalšiu možnosť v prieskume pokračovať. V Suťovom dóme pritekala voda zo sutiny. Odvtedy sa tam potápači potápali viac-menej iba z tréningových dôvodov. Nič nového sme sa nedozvedeli, ale aj samotný tréning je dôležitý. Speleopotápači potrebujú dorásť. Moju pozornosť  však vzbudili správy z ponoru v roku 2005, kedy maďarskí potápači nevedeli za sifón preplávať, lebo bol údajne zanesený sedimentmi, v ktorých končí aj vodiaca šnúra. Kade potom preteká voda?

 V roku 2010 bola v jaskyni veľká povodeň. Tisícročná voda kulminovala na prietoku asi 6 m3/s. Čo sa asi dialo v sifóne? Aj preto sme sa rozhodli koncom roka 2011 prieskum obnoviť a zistiť následky povodní v tejto časti jaskyne. Aleš zistil, že vodiace lano skutočne vedie do sedimentov. Stačilo ho však napnúť, aby sa uvoľnilo a mohol pohodlne preplávať na druhú stranu. Na ďalší prieskum bola potrebná silnejšia zostava. Aleš, Jirko a Tonda postupne prenikli až do Suťového dómu, kde zistili, že ani povodne nič nezmenili na jeho nepriechodnosti. Čo ma však zarazilo: našli čerstvé stopy v blate na brehu krátkeho sifónu. Niekto tam len nedávno musel byť. To nie je možné! O tom by som musel ako správca jaskyne vedieť. Museli by sa nám do jaskyne vlámať. Jediné prijateľné vysvetlenia je, že sú to staré stopy z roku 2001 kedy sa tam potápali členovia Speleoaqanautu z Prahy a boli aj v Suťovom dóme. To ale znamená, že hlavný prítok vody nepriteká zo Suťového dómu, ale treba ho hľadať priamo v sifónoch. To je povzbudivý výsledok pre ďalší speleopotápačský prieskum Krásnohorskej jaskyne. Musíme len počkať na ďalšiu povodeň, aby sa prítok dal jednoduchšie nájsť. Pri súčasnom prietoku v sifóne (menej ako 5 l/s) je šanca veľmi malá. Ideálny by bol prietok okolo 500 l/s, kedy sa dá k sifónom presunúť ešte bez potápania na začiatku jaskyne a silný prúd prítoku by mal byť dobre identifikovateľný. O prípadných objavoch vás budeme včas informovať. Najskôr však musí skončiť toto príšerné sucho.

obr06.jpg

Vystrojovanie potápáčov pred zanorením do sifónu.

s_obr16.jpg

Do vody sa vstupuje vo Veľkej sieni cez Sifón potápačov, aby sa zabránilo zakaleniu Marikinho jazera. Vpredu Jirká Huráb, za ním vstupuje do sifónu Tonda Ptáček.

Tento trochu odľahčujúci článok mám pripravený už dlhšie. Odvtedy sa však stalo niečo, čo ma núti napísať aj o tom, že speleopotápanie má aj inú „freatickú" (hlbinnú) stránku. O tej verejnosť ani nevie. Hĺbavý čitateľ však aj z odľahčujúceho článku pochopí, o čo tu ide. Speleopotápanie je jedna z najnebezpečnejších ľudských činností vôbec. Vyžaduje odvahu a schopnosti, ktoré majú iba vyvolení. Jeden z tých vyvolených - Jirko Huráb, o ktorom je aj prvá časť článku, už nie je medzi nami. Zahynul 2. 6. 2012 v sifóne vo francúzskej jaskyni Émergence du Ressel. Táto udalosť mnou hlboko otriasla.

jirko.jpg

Jiří Huráb

Jirku Hurába som spoznal len nedávno na spoločnej speleopotápačskej akcii v Slovenskom krase. Vidím ho, ako sedí s priateľmi u nás doma nad hrncom halušiek a tvári sa veľmi previnilo. Iný by sa tváril ako majster sveta. Mal dnes totiž vyskúšať v Silickej Ľadnici potápanie s kufrom v sifóne Kufr na prípadný prienik za neho a on ho rovno preplával. Na tú zmes zdesenia a nadšenia, čo som mal v tom okamihu v tvári, sa asi inak ani zareagovať nedalo. Očakával som zložitý problém, ktorý budeme riešiť na niekoľkých akciách a on to dokázal za 10 minút.  Jirko nám otvoril cestu k najväčšej jaskyniarskej výzve v Slovenskom krase, ktorú sme už odvtedy aj začali spolu napĺňať. Vtedy som si uvedomil, že tu nad týmito haluškami sedí tím, ktorý na to má. Dnes je všetko inak. Tento článok píšem ležiac po vážnom jaskyniarskom úraze v nemocnici a Jirko je mŕtvy. Znova budem musieť vstať z popola.

Stalo sa mi iba niekoľkokrát v živote, že som jediný raz a nikdy viac stretol človeka, ktorého si napriek tomu pripomínam celý život. Spomínal som to aj vo svojom podobne zameranom blogu o Spele Klemen. Keď som videl ten jeho previnilý výraz, hneď som vedel, že toto je ten človek, ktorý mi už ostane navždy v pamäti. Navyše, naše priateľstvo však nemalo zostať len nejakou chimérou, ktorá sa mi v rôznych situáciách pripomína, ale sa malo naplniť dlhoročnou spoluprácou pri prieskume jaskýň Slovenského krasu.

Aká nezmyselná smrť! Načo to tí ľudia robia?! Ak by sme to chápali takto, museli by sme zavrhnúť všetkých priekopníkov, ktorí posúvali ľudské poznanie s nasadením vlastného života ďalej. Hillari je jedným z najväčších hrdinov ľudstva, aj keď ja si viac cením osamelého hrdinu Hermanna Buhla. Jaskyne sú posledné biele miesta na zemeguli. A zatopené jaskyne Yucatánu, Francúzska, Slovenska a inde na svete sú ešte nezdolanými Everestami. Sú, a preto tam speleopotápači chodia. Je to však chodenie po ostrí noža. Taký ostrý je aj hrebeň Chogolisy. Stačil jeden krok vedľa a Hermann sa zrútil do priepasti. Speleopotápočom, ktorí robia kilometrové ponory ako Jirko, stačí ešte menší krok vedľa a niet cesty späť. Objektívne nebezpečie sa snažia potápači eliminovať perfektnou technikou, logistikou, fyzickou aj psychologickou prípravou. To, čo zostane, je nočnou morou nás suchých, ktorí ich vyčkávame pri sifóne, a raz za čas príčinou takéhoto nešťastia. Potápači to vedia. Jirko Huráb to vedel tiež. Jeho smrť nezmyselná určite nebola.

s_jirko_1.jpg

Jirko sa vracia po úspešnom prekonaní sifónu Kufr v Silickej ľadnici.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Jar predsedu Fica. Objavil protislovenskú prostitúciu (Schutzov týždeň)

Putinovi hrajú všetky karty. Trump, Fillon a teraz dohoda OPEC o zmrazenej ťažbe. Ešteže toho Kariakina zrušil Carlsen.

EKONOMIKA

Švédsko chce ako prvá krajina zrušiť hotovosť. Čo to prinesie?

Digitálna mena prináša podľa ekonómov niekoľko výhod.


Už ste čítali?