Pohreb v divadle

Autor: Jaroslav Stankovič | 19.1.2014 o 18:14 | (upravené 19.1.2014 o 18:22) Karma článku: 7,05 | Prečítané:  946x

Divadelná udalosť roka 2012 sa v Rožňave takmer stala divadelným fiaskom roka 2013. Inscenácia knihy Jána Roznera :"Sedem dní do pohrebu" zavítala koncom minulého roka z Martina aj do Rožňavy. Veľa nechýbalo, a pohreb sa neriešil iba na scéne ale aj v hľadisku. Kým na scéne prebiehali prípravy na pohreb hlavnej hrdinky: Zory Jesenskej, v hľadisku sa pripravoval pohreb rožňavskej kultúrnej obce. Nakoniec všetko dopadlo dobre. Rožňavčania to so cťou ustáli. Oddelili zrno od pliev a aj v hľadisku sme nakoniec pochovali to, čo zomrelo aj na javisku.

Na inscenáciu som sa veľmi tešil. Aj preto, že všetko Gaišbergovské „môžem". Teším sa nielen na každú upútavku v Rádiu Regina, ale dokonca aj na „tatka" z reklamy. Trvá to už od roku 1979, keď som bol na premiére  Čechovovej „Čajky" v DJZ v Prešove. Marián Gaišberg s Ankou Gürtlerovou stvárnili hlavné postavy a režíroval to Eduard Gürtler, s ktorým sme mali spoločných priateľov. Zúčastnili sme sa dokonca aj na párty po predstavení, čím sa osudy nás divákov s osudmi ich - hercov tajomným spôsobom preťali. „Čajka" svojimi zlomenými krídlami rozvírila hladinu našich životov. Pochopil som, že divadlo je život a Gaišberg má veľký talent.

Janu Oľhovú som zatiaľ naživo hrať nevidel. Veľmi ma mrzelo, že nesedím: „Prvá rada stred !" a svojimi pokazenými očami neuvidím mimiku hercov. Hľadisko nebolo celkom plné, ale návšteva bola slušná. Samotný názov hry dával nádej, že pôjde o nejaký zábavný kus pravdepodobne s ukradnutým nebožtíkom, alebo nejakou podobnou zápletkou. Aj preto v hľadisku sedeli všetky vekové skupiny a všetky politické smery. Viem to, lebo vždy hľadám v hľadisku známych ľudí, s ktorými sa stretávam iba v divadle. Neboli tam.

Inscenácia ma okamžite vtiahla do deja. Veď toto sme žili spolu. Čítal som jej preklady. Bez takých ľudí ako Zora Jesenská by sme čítali v tých časoch iba povinné čítanie a priestor našej vnútornej slobody by bol úplne atrofovaný. Určite by som sa nebol včas dozvedel, že červený teror bol horší ako biely. Autenticita Jany Oľhovej a Daniela Heribana vyrážala dych. Zabudnuté sa zjavovalo, bolesť bola reálna. Vypliešťal som oči a nastražil uši, aby mi nič neuniklo. Prečo sa mám zrazu postaviť a pustiť niekoho z radu, kto musí nutne odísť. Toto sa v kultúrnej spoločnosti robí iba v prípade ohrozenia života. Ďalší ľudia vstávajú aj podo mnou a odchádzajú. Postupne sa pandémia šíri aj do horných radov. Herci zneisteli, Oľhová sa na chvíľu stratila v texte. Mal som obavy, že herci odídu zo scény a Rožňava zažije fiasko, aké ešte nezažila. Na chvíľu mi rupli nervy a zvolal som: „Komunisti odchádzajú!", čo asi nebola celkom pravda. Hľadisko sa postupne upokojilo, herci sa skoncentrovali, predstavenie mohlo pokračovať.

Na konci prvej časti zaznel tlmený, no jednoznačný potlesk, ktorým tí, čo chceli zostať, dali najavo absolútny rešpekt s dianím na javisku. Cez prestávku odišli ďalší. Pokiaľ prvý prúd utečencov by som charakterizoval: „Čo už nevládalo, muselo odísť.", druhá množina sa dala určiť výrokom: „A čo mladé, zutekalo." Utekajúcich od tých, ktorí zostali, nebolo možné rozdeliť: „Komunisti - nekomunisti." Problém nebol len obsahový, ideologický, problém bol aj vo forme dramatizácie knižnej predlohy. Ľudia, ktorí nie sú zvyknutí na neustály vnútorný dialóg so sebou samým, sa v hre strácali. Chýbal im jednoznačný rozprávač. Jana Oľhová sústavne prechádzala z roly rozprávača do roly hlavnej hrdinky. Hocikedy aj uprostred vety. Ďalšia herečka sa premieňala priamo na javisku do rôznych rolí. Vrcholom všetkého bolo, keď sa na javisku objavil hlavný hrdina dvakrát a starší Rozner bol priamo konfrontovaný s mladším. Predpokladám, že tento borgesovský prvok už nikomu traumu nespôsobil. Bolo to našťastie až v druhej časti, kedy už neodišiel nikto.

Gaišbergovské gény nesklamali. Všetci herci podali úžasné výkony, za ktoré zožali trojnásobný potlesk. Nikto nevstal. Nie preto, že by si herci standing ovation nezaslúžili. Bola to akási dodatočná kondolencia. Napadlo mi, že miesto potlesku sme sa mali všetci pobrať na javisko. Tu by sme sa preukázali cyklostylovaným odporúčaním štátnych orgánov, že sa pohrebu nemáme zúčastňovať. (Toto nám rozdali muži v čiernom po prestávke.) Vzájomne by sme si radostne kondolovali, pretože komunizmus v nás definitívne zomrel. Na takýto happenig nás však ostalo príliš mnoho. Česť Rožňavy bola zachránená.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Jar predsedu Fica. Objavil protislovenskú prostitúciu (Schutzov týždeň)

Putinovi hrajú všetky karty. Trump, Fillon a teraz dohoda OPEC o zmrazenej ťažbe. Ešteže toho Kariakina zrušil Carlsen.

EKONOMIKA

Švédsko chce ako prvá krajina zrušiť hotovosť. Čo to prinesie?

Digitálna mena prináša podľa ekonómov niekoľko výhod.


Už ste čítali?