Príbeh

Autor: Jaroslav Stankovič | 30.1.2014 o 11:35 | Karma článku: 6,83 | Prečítané:  769x

Nie je nič výnimočné, že na návštevu Krásnohorskej jaskyne prídu naraz tri generácie. Stáva sa to napríklad vtedy, keď sú v Slovenskom krase preteky v orientačnom behu. A to sa stáva pravidelne; lebo kde inde by mali orientační bežci súťažiť, keď nie v krajinnom bludisku akým Slovenský kras je. Vnučka vyhrala najmladšiu detskú kategóriu; jej mama bola v prvej desiatke majstrovstiev Európy a stará mama behá stále svižne; hlavne pre radosť. Ideálni klienti. Tieto tri dámy, ktoré stoja predo mnou, na ideálnych trojgeneračných klientov však nevyzerajú.

Stará mama sa do skladu jaskyniarskeho materiálu prihnala ako veľká voda a už od dverí v sprievode výraznej gestikulácie kričí: „Ja som už bola vo všetkých jaskyniach, iba v tej vašej nie." Problém však je, že ona gestikulovala francúzskou barlou. Za ňou vstúpila jej dcéra: pani v najlepších rokoch oblečená, ako sa v okolitých dedinách chodí v nedeľu do kostola. Natupírované vlasy, čierny nohavicový kostým s tylovými rukávmi, kabelka na ruke a čierne sviatočné sandále s prackou; také do kostola nosievali aj moja stará mať. Na rozdiel od svojej suverénnej mamy sa tvárila tak, akoby ešte v žiadnej jaskyni nebola a ani do žiadnej nemusí ísť. Vnučka, práve naopak, vyzerala, že už bola všade.

S francúzskou barlou sa jaskyňou dá prejsť iba ťažko. Bol síce u nás horolezec, ktorý po ťažkom úraze v horách chodil o dvoch francúzskych barlách; aj jedna pani, ktorá si do jaskyne tajne prepašovala skladaciu paličku, a trasu zvládli. Táto situácia však vyzerá na príliš veľké riziko. Preto sa snažím pani taktne od návštevy jaskyne odhovoriť. Stále si však hudie svoje: „Čo si vy myslíte, že keď som zvládla už všetky jaskyne, tak tú vašu nezvládnem?" Stále máva barlou, asi aby som videl, že ju vlastne ani nepotrebuje. Odvediem ju preto na druhú stranu miestnosti, kde si na plagáte môže pozrieť, ako to na prehliadkovej trase vyzerá. V strede plagátu dominuje fotka kvapľa rožňavských jaskyniarov. Pani zrazu zbledla, akoby práve videla ducha. Zrazu jej ani barla nestačila; musela sa oprieť o stôl. Akoby sa jej nejaký starý, vytesnený príbeh prevalil z podvedomia a zaplavil ju dávno zabudnutými citmi. Po chvíli sa trochu spamätala a hovorí: „Ja som už v tejto jaskyni niekedy dávno bola, už tam nemusím ísť. " Chvíľu mi trvá, kým mi dôjde, čo sa tu deje a tak jej hovorím: „Keď mi poviete kedy a s kým, poviem vám, či ste tam už boli." Prudko sa na mňa obráti a šepne: „Pred dcérou nemôžem." Až vtedy som uvidel toho istého ducha, čo ona. Ja predsa poznám iný príbeh, rovnako nedopovedaný, ktorý by s týmto mohol vytvoriť jeden. Na jazyk sa mi tlačí to meno; vypovedať ho však nemôžem.

Vidím starého pána ako sedí na invalidnom vozíku a napriek svojmu zlému zdravotnému stavu sa stále vrtí a šibalsky obzerá, kde sa nachádza jeho pani. Išla pripraviť pre návštevu čaj. Návšteva sa snaží získať autentický príbeh o tom, ako bol objavený, ten gigantický kvapeľ, ktorý o desať rokov neskôr tak rozrušil túto dámu. On je už posledný, kto nám ten príbeh môže porozprávať, on však chce rozprávať iný, ktorý dnes (nakoniec to bolo krátko pred jeho smrťou) považuje za ďaleko dôležitejší, ako ten o objave najväčšieho známeho kvapľa na svete. Chce, aby práve tento bol zaznamenaný. Keď už nie v knihe, tak aspoň vo vedomí niekoho, kde má šancu žiť ďalej. Jeho pani niečo tuší a preto stále kmitá medzi kuchyňou a obývačkou. Úplne ignoruje naše otázky:  „Viete, chodil som tam do tej jaskyne s jednou...". Postavila na čaj. „A potom sme sa schádzali..." Išla zapariť. „Poznáte to tam... Tam som ju...Ona potom... Viete, ja som už bol ženatý. A bol koniec!" Pani doniesla čaj. Jedno slovo som musel vynechať; nebolo hodné jej bolesti.

Nedozvedel som sa nič, čo by som mohol použiť v knihe o jaskyni. V pamäti sa mi však usadil cudzí, znepokojivý príbeh, ktorý čakal ukrytý, kým sa spojí s iným príbehom, napriek tomu, že spolu pravdepodobne vôbec nesúvisia. Každý ho totiž interpretoval inak. Pokým ona ostala zdrvená pod náporom spomienok - ani po troch hodinách, čo sme s jej vnučkou a dcérou boli v jaskyni sa jej pôvodná nálada nevrátila - on to prezentoval ako svoju najväčšiu tajnú trofej, to jediné čo mu zo života do posledných dní zostalo. Banalita výsledného príbehu však svedčí o opaku.

Musím sa však priznať, že spojenie týchto dvoch príbehov v mojej mysli, nebola celkom náhoda. Jeho príbeh ma znepokojuje už mnoho rokov. Rád by som, aby mi aj celkom na konci zostalo to, čo mám najcennejšie aj teraz a nie nejaká chiméra, čo vyskočí z hĺbky môjho nevedomia. Hľadám ich. Je to však osamelá cesta bludiskom k sebe. Preto rád vyrážam sám na zahmlenú planinu a blúdim labyrintom závrtov. Ochotne prehrávam orientačné preteky a úplne sa strácam v známej krajine. Myšlienky môžu voľne plynúť; zatiaľ nič významne znepokojivého. Možno iba ženy Diabolského vrchu večne blúdiace v našich temnotách. Hmla sadá; unikám vďaka schopnosti liezť na stromy.

Beda však tomu, komu na posledné dni nezostane nič!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Jar predsedu Fica. Objavil protislovenskú prostitúciu (Schutzov týždeň)

Putinovi hrajú všetky karty. Trump, Fillon a teraz dohoda OPEC o zmrazenej ťažbe. Ešteže toho Kariakina zrušil Carlsen.

EKONOMIKA

Švédsko chce ako prvá krajina zrušiť hotovosť. Čo to prinesie?

Digitálna mena prináša podľa ekonómov niekoľko výhod.


Už ste čítali?