Ako sa v Rožňave a vo mne predčasne zrodila horská cyklistika

Autor: Jaroslav Stankovič | 6.2.2014 o 20:27 | (upravené 6.2.2014 o 20:32) Karma článku: 8,96 | Prečítané:  1187x

Bicykel je jedným z najväčších vynálezov ľudstva. Určite väčší vynález ako automobil. Vždy som mal bicykel, alebo som po ňom aspoň túžil. Musel však prísť až horský bicykel, aby som tomuto dvojkolesovému zázraku prepadol úplne. Jediné čo si z útleho detstva pamätám, je ako ma môj otec vozil na váze svojho veľkého bicykla. To mohol byť dobrý zárodok na celoživotnú lásku k bicyklu, ale čakala ma ešte zložitá strastiplná cesta.

Môj prvý malý bicykel, ktorý som zdedil po staršom bratovi sa pri výstupe do kopca na Výhone začal podivne „kymácať" a zrazu sa rozpadol na dve časti. Únava materiálu. Dodnes si pamätám ten pocit detského zúfalstva, ako ťahám domov dva nespojiteľné monocykle. Nezostávalo mi nič iné, len sa počas otcovej týždňovky voziť na jeho bicykli -  „popod vázu". Skúšali ste to niekedy? V mojom detstve to bola bežná prax. Deti nemali bicykle primerané ich veku.  Po rovnej ceste to celkom išlo, nie však na našom „hornatom dvore". A už vôbec nie po daždi. Už vtedy mi však objektívne nebezpečie nič nehovorilo a dôsledky sa museli dostaviť. Zošmykol som sa po daždi na medzi, cez ktorú som inokedy bezpečne prechádzal a výsledok boli rozbité obidve kolená a zákaz na otcov bicykel čo i len pozrieť.

Potom nastal v mojom živote vážny zlom. Toto obdobie by som nazval „šelesťové". Po prekonanej žltačke mi doktorka Tomková diagnostikovala šelest na srdci a zo zdravo sa vyvíjajúceho chlapca sa na dlhé roky stal invalid. Na telocviku som necvičil, musel som sa šetriť. Niekoľko krát ročne som musel ísť na odber krvi na  Závod a potom na kontrolu do detskej nemocnice v Rožňave. Tu som čakal v dave šelestiacich detí, kedy príde na mňa rad. Pani doktorka popočúvala moje vyplašené srdce, pokývala hlavou a vypísala nám termín ďalšej kontroly. Až som  raz povedal: „Dosť!" Veď ona počúva šelestiace lipy za otvoreným oknom ambulancie, nie moje srdce a rezolútne som odmietol na ďalšiu kontrolu ísť. Na moje veľké prekvapenie mama toto rozhodnutie prijala.

 Začal som normálne chodiť na telocvik. Postupne som sa zapájal do takmer všetkých športových krúžkov. Reprezentoval som školu v gymnastike, hádzanej, basketbale, pionierskom päťboji, behu na dlhé trate, behu na bežkách... Doma som cvičil so s pružinami a dvíhal činky. Zápasil som (bil som sa) s bratom... Navyše som bol druhou hviezdou telovýchovnej akadémie, s ktorou sme spolu s mandolínovým orchestrom očarúvali celý okres. Dobre som sa učil a všetko nasvedčovalo tomu, že antické princípy kalokagatie nájdu vo mne úspešnú realizáciu. Dnes už deti z toho nerobia takmer nič.

Všetko bolo teda na najlepšej ceste, až kým sme s bratom nedostali poriadny bicykel. Favorit s prehadzovačkou vpredu aj vzadu. Moja utlmená detská vášeň prepukla nanovo. Voľný čas, ktorý mi popri iných záujmoch a povinnostiach zostal som trávil na bicykli. Bez ohľadu na počasie. Niekoľkokrát som poriadne zmokol a premrzol. Začal som pokašliavať, potom kašľať, nakoniec „grhľať", ale bicykloval som ďalej. Neviem akou krízou prechádzali rodičia, ale ani po mesiaci si nič nevšimli. Na moje veľké šťastie sme z gymnázia išli na pravidelné štítkovanie. Krátko nato prišla do triedy sestrička so šoférom, naložili ma do sanitky a odviezli rovno do pľúcneho sanatória v Čučme. Mal som zanedbaný silný zápal pľúc. Čakal ma trojmesačný pobyt v krásnom prostredí Rožňavskej doliny, kde som hrával kolky s nádhernou blondínou, čo podstatnou mierou prispelo k môjmu uzdraveniu. 

Dlho som sa potom bicyklovaniu nevenoval. Uchvátilo ma jaskyniarstvo a neskôr horolezectvo a tam som bicykel veľmi uplatniť nevedel. Radšej som v dielni vyrábal samosvorné strmene, vklínence, skoby, povrazové rebríky... Na dopravu som potreboval väčšiu kubatúru, ako má bicykel a tak môj otec, ktorý rovnako tužil po motorke, kúpil novú Jawu 350 - 634. Nikdy sa však nenaučil na nej jazdiť, takže motorka bola v podstate moja. Na nej sme potom s bratom vyrážali do Tatier, alebo na Silickú planinu. Aj po tom istom skautskom chodníku, po ktorom, chodím na bicykli na planinu dodnes. 

Horská cyklistika na cestnom bicykli 

Keď som sa o niekoľko rokov už spolu so svojou rodinou presťahoval do Rožňavy, chodili sme pešo, vlakom  alebo autobusom. Bicykel som nemal, bol to vtedy nedostatkový podpultový tovar, napriek tomu, že sa bicykel pod pult nezmestí. Aj keď mama jedného z jaskyniarov bola vedúca v Mladosti, Favorit sa mi neušiel. Radšej som behal na planinu pešo a bicykel mi prestal chýbať. Hlavne preto, že bicyklovať v premávke by ma aj tak nebavilo - potreboval som vyraziť medzi stromy, nie medzi autá. Behal som vyše 100 km týždenne. No po  dvoj týždňovom výpadku kvôli operácii prínosných dutín som si hneď ako som mohol dal 30 km z Rožňavy k Veľkého závrtu, kde sme práve vtedy mali jaskyniarsky týždeň. Domov som z planiny iba doškyntal s poškodeným meniskom v pravom kolene. S behaním bol koniec takmer navždy. Jedinou mojou šancou do budúcna bol bicykel. Nakoniec sa mi podarilo kúpiť aspoň Esku. Jeden prevod vpredu, tri vzadu. Používal som ju hlavne na dopravu po meste. 

Vtedy niekto z mojich jaskyniarskych priateľov prišiel na geniálny nápad. Do Jovíc pod planinu sa aj na Favorite dá prejsť krížom cez polia po modrej značke. Odtiaľ vytlačíme bicykel na Silickú planinu Jovickým závozom a po „Bikfáckej ceste", ktorá je dobre udržiavaná, prejdeme už na bicykli na cestu vedúcu od Sorošky. Po kilometri sa pri Troch brezách napojíme na asfaltku, vedúcu až na Sorošku. Tu si konečne s chuti pobicyklujeme po našej milovanej planine. Zo Sorošky zídeme starou asfaltkou (aby sme sa vyhli hlavnej ceste) do Lipovníka. Odtiaľ vedľajšou cestou cez Krásnohorskú Dlhú Lúku naspäť do Jovíc a po modrej značke do Rožňavy. Takto sa v Rožňave zrodila horská cyklistika dávno pred tým, než sa u nás objavil prvý horský bicykel. Mala všetky dnešné parametre. Bicyklovalo sa v lese, občas bolo potrebné bicykel tlačiť, alebo dokonca aj niesť. Väčšia pravdepodobnosť zrážky bola s jeleňom ako s autom, čo sa mi tu raz takmer aj stalo. Táto cyklistická trasa patrí dodnes ku klenotom rožňavskej horskej cyklistiky a určite sa k nej ešte vrátim. 

All Terrain Bike 

Keď sa u nás objavil prvý horský bicykel, vedel som, že v mojom živote nastal obrat k lepšiemu. ATB-éčko vyzeralo úžasne. Vysoký oceľový rám podobný tomu, na ktorom ma vozil môj otec. Menšie, no širšie kolesá s úžasnými pneumatikami. Tri prevody vpredu a šesť vzadu, prehadzovačky Shimano; zadná dokonca s presne definovanými polohami. No úžasné! Na tom musím prejsť všade a na planinu nebudem už nikdy bicykel tlačiť. (Tlačím dodnes.) Menšie nadšenie už vzbudila „ukrajinská" váha a čudné „inverzné" brzdy, ktoré bolo potrebné ovládať všetkými prstami. 

Jazda na tomto bicykli bola pre nás novým rozmerom cyklistiky. Mohli sme skutočne vyraziť hocikam do terénu a aj presuny po asfalte boli vďaka vynikajúcim pneumatikám príjemné. Keď sa dobre natlakovali, zmenili sa takmer na galusky a v teréne stačilo trochu vzduchu vypustiť, aby zaberal okrajový dezén. Čoskoro sa v obchodoch objavili aj lepšie horské bicykle a tak sa začalo zlaté obdobie horskej cyklistiky aj v Rožňave. V Klube horských športov nenápadne pribudla sekcia horskej cyklistiky a naše aktivity sa od horolezectva a jaskyniarstva začali presúvať do tejto sekcie. Mali sme nové bicykle; Meridy, Treky ... Do terénu sme často vyrážali spolu. 

Okolie Rožňavy je v skutočnosti rajom horskej cyklistiky. Postupne sme objavovali jednotlivé najzaujímavejšie trasy a naše schopnosti jazdy v teréne sa zlepšovali. Priateľské výjazdy sa začali meniť na neúprosné súperenie: kto z koho. Logickým vyústením bolo rozhodnutie organizovať na týchto trasách preteky. Strelnica, Plešivecká planina, Silická planina, Volovec a Bôrka - Domica je 5 trás-pretekov na ktorých od rivality išli vypľuť dušu nielen amatéri všetkých vekových kategórii, ale aj špičkoví profesionáli ako Nazarej, bratia Glajzovci a ďalší. 

Toto zlaté obdobie horskej cyklistiky ukončil nový zákon o ochrane prírody v roku 1995. Nebol pre nás problém udržiavať 100 km trás v prejazdnom stave; čistiť ich, značiť, upratať..., ale bojovať s byrokraciou pri vybavovaní nezmyselných povolení, bolo nad naše sily. Je to škoda. Niektorí organizátori však bicyklujú v tomto obrovskom neoficiálnom horskom cyklistickom areáli dodnes. Môžete sa pridať aj Vy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Jar predsedu Fica. Objavil protislovenskú prostitúciu (Schutzov týždeň)

Putinovi hrajú všetky karty. Trump, Fillon a teraz dohoda OPEC o zmrazenej ťažbe. Ešteže toho Kariakina zrušil Carlsen.

EKONOMIKA

Švédsko chce ako prvá krajina zrušiť hotovosť. Čo to prinesie?

Digitálna mena prináša podľa ekonómov niekoľko výhod.


Už ste čítali?