Utajené trasy - Skautský chodník na Silickú planinu

Autor: Jaroslav Stankovič | 10.2.2014 o 9:51 | (upravené 10.2.2014 o 11:04) Karma článku: 14,83 | Prečítané:  6405x

„Utajené trasy" sú chodníky, ktoré každý musí objaviť sám. Ja som ich objavoval postupne hlavne počas môjho života v Rožňave. Jednak sám, jednak vďaka ľuďom, ktorí ich objavili už predo mnou. Utajené sú preto, lebo napriek tomu, že ide o zaujímavé trasy či už na turistiku, bežky, horskú cyklistiku alebo najnovšie na nordic wallking, takmer nikoho na nich nikdy nestretnem. Je to škoda. Preto sa budem snažiť vám tieto trasy priblížiť, aby ste ich ľahšie mohli objaviť aj vy.

Skautský chodník na Silickú planinu patrí do systému chodníkov, ktoré tu vytvorili maďarskí skauti počas 2. svetovej vojny, kedy okolie Rožňavy patrilo Maďarsku. Miestni  ľudia ich preto nazývajú cserkészkami. Umožňovali pohodlný výstup na planinu a pohyb v príkrych svahoch planiny.  Predmetný chodník sa odpája z jovického závozu na hranici lesa doľava z modrej turistickej značky smerom na východ. Je dlhší a teda podstatne miernejší ako závoz, na ktorý sa znova napojí v hornej štvrtine pri bývalej studničke.

Tento chodník som objavil v roku 1974. Bolo to obdobie, kedy som na Silickú planinu od Jovíc chodieval často kvôli návšteve priepastí, ktorých je v tejto časti planiny veľa. Väčšinou sme vystupovali pešo obťažkaní lanami, povrazovými rebríkmi, prilbami... Bolo toho dosť, čo bolo potrebné vytrepať hore, ak sme chceli zostúpiť napríklad do jazernej Veľkej Bikfy, hlbokej 142 m. Boli sme študenti rožňavského gymnázia a nielen jaskyne, ale aj jovický závoz bol pre nás výzva. Išli sme dušu vypľuť, len aby sme boli na planine prví. Nie vždy sa mi  podarilo vyhrať tieto preteky. Rozhodoval aj náklad.

Oddych na jovickom závoze.

Po náročnom preteku hore jovickým závozom si musíme oddýchnuť. Čo myslíte, kto vyhral? V septembri 1972 sa chlapci z rožňavského gymnázia vybrali zdolať svoju prvú priepasť: 47 m hlboký Veľký Malinčiak. Odvtedy sa zmenili nielen chlapci, ale aj samotná planina.

Naši starší kolegovia boli väčšinou motorizovaní. Nebolo celkom jasné, či tvoria skupinu jaskyniarov, alebo motorkársky gang. Na akcie sa na rozdiel od nás väčšinou vozili. Veľmi som im závidel a túžil po svojej vlastnej motorke. Vo vozovom parku sa vyskytovali také skvosty ako Jawa 500 OHC, Jawa 250 -1972, Jawa Californian 350 a ďalšie. Náhly úpadok svetovej firmy  však spôsobil, že mne sa ušla už iba Jawa 350-634. V porovnaní s vyššie menovanými to bol nepodarok. Vysokootáčkový motor, ktorý mal navyše tendenciu sa prehrievať. 634-ka nebola na jaskyniarstvo vhodná.

Na Veľkú Bikfu sme sa vybrali znova kvôli priateľom - jaskyniarom z Maďarska, ktorí nás vtedy hojne navštevovali.  Mohol som sa konečne predviesť na svojej nablýskanej Jawe. Tí , čo nemali motorky, museli ísť pešo. Ja som ochotne vyfasoval inšpiratívnu „maďaročku" s charakteristickou prezývkou: Krémeš. Bolela ju noha a jovickým závozom by svoje moletné telo vyniesla iba ťažko. Obával som sa síce, že moja Jawa môže na strmom závoze s takouto záťažou tiež vypľuť dušu, ale som nedal na sebe nič znať. Presvedčil som sa, že mám dosť vody na chladenie, Krémeš ma objala okolo pása, aby som ju strmou cestou nestratil; pridal som plyn a vyrazili sme od Čremošnej na závoz.  Jej kypré poprsie sa mi povzbudzujúco pohojdávalo na chrbte.

Na okraji lesa som musel zaradiť jednotku a pokračovali sme plným plynom. Inak by sme takéto prudké stúpanie nevyšli. Išli sme preto príliš rýchlo. Motor zavíjal, predné tlmiče trieskali, ako narážali na dorazy. Vedel som, že musím vyjsť až ku studničke, kde je rovina a môžem nechať motor oddýchnuť. Motor sa postupne prehrieval a začali z neho vychádzať nezdravé zvuky. Už som však videl pred sebou rovinku, kde budem môcť zastať. Musí to vydržať.  Konečne sme zastali. Motor som nechal na voľnobehu a pomaly ho vodou vychladil a vypol, nech si oddýchne.  Krémeš vyzerala, ako by jej spadla šľahačka. Niekde pod nami som začul krásny kultivovaný zvuk Jawy 250 - 1972, 2 výfuky, 19 palcové kolesá...Ako môže ísť ten Veno na také nízke otáčky? Však má len jeden valec a je ťažší ako my dvaja s Krémešom dokopy. Motor trošku pridal z TA --TA--TA na TA-TA-TA a za chvíľu som ho zbadal, ako sa pomaly sunie svahom po mne neznámej ceste. Bolo to jasné: má nízkootáčkový motor a zabudol mi povedať, že mám ísť za ním po skautskom chodníku a nedriapať sa nezjazdným závozom. Veno bol taký. Máš sa naučiť na vlastnej škode.

Naspäť som sa rozhodol zísť po skautskom chodníku. Zase chyba! Za studničkou som odbočil mierne doprava a bol som na neznámej ceste. Aj chodník je v týchto miestach strmý a navyše široký ani nie meter. Pohojdávanie, ktoré ma hnalo hore závozom sa zmenilo na tlak vodopádu. Pre zmenu budem musieť chladiť brzdy. Išiel som síce pomaly, ale aj tak som neskoro zbadal, že chodník prudko zatáča za skalu.  Zatlačil som prudko na prednú brzdu, Krémeš zatlačila na mňa a už sme leteli z chodníka do príkreho svahu planiny. Našťastie sa mi podarilo kultivovaným spôsobom uložiť motorku na „pravobok", inak by sme pokračovali strmým svahom a dopadlo by to zle-nedobre. Takto sme vyviazli bez vážnejších zranení, iba predné tlmiče Jawy už nikdy neboli celkom v poriadku.  Noha-nenoha, museli sme obidvaja poriadne zatlačiť, kým sa nám podarilo motorku vytrepať späť na chodník. Za skalou už nasledoval krásny, ľahko zjazdný chodník, ktorým sme pohodlne zišli z planiny.

skautský chodník

Chodník po jesennom čistení vyzerá úžasne. Pokiaľ by sme to nerobili, za niekoľko rokov by zanikol úplne. Svahové procesy sú neúprosné.

Tento chodník sa mi stal osudom. Nie je žiadna iná trasa, ktorou by som tak často prechádzal, ako cserkészkou na Silickú planinu. Chodník zostal pre mňa ľahko dostupný aj po tom, čo som už žiadnu motorku nemal. Zo sídliska Juh, cez pole a Jovice som k chodníku dobehol za 20 minút. Podobne mi to trvá aj v zime na bežkách a ešte kratšie na horskom bicykli. Nie však dostupnosť, ale hlavne to, kam tento chodník vedie, ma neustále motivuje vyraziť naň znova. Aj keď je tento druh zážitku pre Slovenský kras typický, nikde inde sa tak intenzívne nedá ponoriť do ticha ako na vyústení chodníka na Silickú planinu. Je to ako skočiť hlavičku do zrkadlovo tichého jazera. Svah Silickej planiny je tu veľmi strmý a chodník sa na okraji planiny preklopí do hlbokého závrtu. Stačí urobiť pár krokov a zvukotesné dvere sa za vami ticho zabuchnú. V doline akoby v okamihu zastali vlaky, všetky autá, prevádzky... Nepočuť sem ani zvony.   Niekedy dávno vám dojem mohla pokaziť práve motorka, alebo pastierske psy zo salaša na dne závrtu. Dnes hlavne lietadlá. Časy sa menia.

vyústenie závozu

Vyústenie jovického závozu na planinu muselo byť presekané v skale. Od Krásnohorsej Dlhej Lúky až po Gombasek nevedie na planinu žiadna iná cesta. Svahy sú príliš strmé a skalnaté.

Z dnešného pohľadu sa nám rozhodnutie vykopať takýto chodník v strmom svahu a v listnatom lese môže javiť ako hlúposť. Údržba je veľmi „nákladná". Stojí veľa úsilia. Svah má schopnosť zarovnávať všetky priečne zárezy; už lístie  jednej jesene dokáže chodník zamaskovať; navyše prestarnutý bukový les, rastúci na svahových sutinách, je nestabilný. Po každom väčšom nápore vetra spadne na chodník nejaký strom. Kým bol na planine salaš a aj poľovníci chodili hore na motorkách, starali sa o údržbu oni. Dnes je obľúbenou motorkárskou trasou napríklad žlto značený chodník z Rožňavy na hrad Krásna Hôrka. Žiadnu inú údržbu nepotrebuje. Vďaka tomu je to jeden z najkrajších cyklistických chodníkov v okolí Rožňavy. (Motorku som tu stretol iba raz.)

Cserkészku z Jovíc sme znova obnovili začiatkom 90. rokov, kedy vrcholil boom horskej cyklistiky v Rožňave. Viedla po ňom trasa jedného z pretekov Rožňavskej MTB ligy. Cyklisti chodník aj niekoľko rokov udržiavali, až kým sme takmer všetci nevykapali. Dnes už chodník udržiavam viac-menej sám. Počas každého zostupu z planiny upratám 100 až 200 m dlhý úsek. Spadnuté stromy prepílim a spratám. Vďaka tomu je chodník nádherný a stále prejazdný aj dnes.

Stojí to úsilie vôbec za to? Zvlášť, keď som minulý rok na chodníku nikoho nestretol? Stojí! Vyšliapať hore na horskom bicykli je stále pre mňa výzva. A ten zjazd! Rútiť sa svahom planiny v plnej rýchlosti, klopiť doľava, doprava pomedzi nádherné buky...Najväčší zážitok pre mňa je však zjazdiť ho na bežkách. Bežkárom z udržiavaných lyžiarskych stredísk, ktorí neovládajú majstrovstvo brzdenia riadeným pádom, alebo sa nevedia posadiť na palice, to skúšať neodporúčam.

Budúcnosť chodníka je neistá, pokiaľ ho neobjavíte aj vy.

GPS súradnice začiatku chodníka: 48°37.498' ; 020°32.399'

spadnutý strom

Padajúce stromy sú najväčší problém chodníka. Keď máme šťastie, vyzerá to takto. 

obr08.jpg

Keď šťastie nemáme, tak vyzerá chodník po páde stromu, takto.

Výhľad na Rudohorie

Od začiatku chodníka nad Jovicami je nádherný výhľad na protiľahlý svah Rožňavskej kotliny. Ja tu navyše vidím ďalšie žasné utajené trasy. Cez ten "stratovulkán" vľavo - Rožňavskú Kalváriu - vedie nádherný hrebeňový chodník ideálny na nordic walking. Za ním vidím naznak hrebeňa Rozgangu, po ktorom vedie veľkolepá náročná cyklistická trasa na Skalisko. V masive Rákoša (vpravo, vpredu) vedú unikátne banícke chodníky, ktorým sa ani jovická cserkeszka nevyrovná. Také singltreky nemajú ani pod Smrkem v Jizerských horách. Navyše tam bicyklujete (alebo sa prechádzate) v najväčšom a najkrajšom dubovom lese na Slovensku. Nabudúce...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Jar predsedu Fica. Objavil protislovenskú prostitúciu (Schutzov týždeň)

Putinovi hrajú všetky karty. Trump, Fillon a teraz dohoda OPEC o zmrazenej ťažbe. Ešteže toho Kariakina zrušil Carlsen.

EKONOMIKA

Švédsko chce ako prvá krajina zrušiť hotovosť. Čo to prinesie?

Digitálna mena prináša podľa ekonómov niekoľko výhod.


Už ste čítali?