Peter

Autor: Jaroslav Stankovič | 7.4.2014 o 10:13 | (upravené 7.4.2014 o 10:38) Karma článku: 7,60 | Prečítané:  1160x

Silická ľadnica ja výnimočná jaskyňa v mnohých ohľadoch. Z pohľadu verejnosti je to napríklad najnebezpečnejšia jaskyňa na území Slovenského krasu. Chodí sem mnoho ľudí, ktorí navyše nerešpektujú zákazy. Tie majú chrániť práve ich, nie jaskyňu. Snažia sa tak pridať k tým, ktorí tu utrpeli vážny úraz, alebo dokonca zomreli. Vy, čo ste v Silickej ľadnici už boli, si možno teraz pomyslíte, že moje slová potvrdzuje aj pamätná tabuľa mladému jaskyniarovi. Peter Herényi, ktorý tu na jar 1973 tragicky zahynul pri  nácviku lezeckej techniky, je však iný prípad.

Jeho smrť bola súčasťou rodinnej tragédie. Okolnosti, za akých sa to všetko stalo, bolo treba čím skôr zabudnúť, nepripomínať, vytesniť..., aby sa otupili hrany bolesti a dalo sa žiť ďalej. Nehoda v Silickej ľadnici neukončila len Petrov život, ale aj moje detstvo. Prešla už dlhá doba, bolesť už nemá kto cítiť. Ja som už jedným z mála „pozostalých" a cítim povinnosť napísať niečo o chlapcovi, ktorý si nestihol postaviť taký vysoký pomník, ako jeho otec, aj keď po jeho smrti po tom určite veľmi túžil.

Peter bol synom jedného z najvýznamnejších praktických jaskyniarov, ktorí pôsobili na území Slovenského krasu. Jeho otec bol spoluobjaviteľom Gombaseckej jaskyne (1951); spoluorganizátorom objavných prác na vyvieračke Buzgó, kde sa v roku 1964 podarilo rožňavským jaskyniarom objaviť Krásnohorskú jaskyňu. Bol tiež ťahúňom prieskumných prác na vyvieračke Zúgó v Kunovej Teplici. Tu sa však objavu nedočkal; zomrel totiž 2 roky pred svojím druhorodeným synom. Synovia chcú kráčať v otcových šľapajach väčšinou iba do puberty. Či chcel byť Peter jaskyniarom už za otcovho života, neviem. Určite sa o to veľmi snažil po jeho smrti. On v podstate v jaskyni vyrastal, lebo jeho otec bol nielen objaviteľom, ale aj správcom Gombaseckej jaskyne.

Keď sme sa spolu stretli na Gymnáziu v Rožňave, mal som už aj ja prvé jaskyniarske skúsenosti za sebou. Turistický krúžok, ktorý sa v druhom roku svojej existencie pretransformoval na jaskyniarsku skupinu, zvládol pod pedagogickým dozorom dokonca aj zostup do 35 metrov hlbokej Veľkej priepasti pod Radzimom. V tejto skupine sa postupne objavili všetky zvučné mená rožňavských jaskyniarskych rodov: Herényi, Abonyi, Roda... Peter bol z nás najmladší. Keď nastúpil do prvého ročníka, určite sme to nezaregistrovali iba my v rozvíjajúcej sa jaskyniarskej skupine. Museli si to všimnúť aj dievčatá zo všetkých ročníkov. Peter mal už vtedy impozantnú (nie vysokú) postavu a úsmev, ktorým očaril každého. V dnešnej dobe by pravdepodobne nestrácal čas zliezaním nejakých nezmyselných dier.

Smrť stále vytvára nové záväzky. Niekedy iba krátkodobé; inokedy na celý život. Nedá sa však povedať, že Peter chcel kráčať v otcových šľapajach. To by sa bol zakopal na dlho do vyvieračky Zúgó. A bol by urobil dobre. Práve tam by si mohol postaviť pomník podobný tomu otcovmu. Miesto toho sa vrhol po hlave na neprebádané cesty speleoalpinizmu, ktorý sa práve vtedy v Slovenskom krase rodil. Priepasti nás priťahovali rovnako magicky ako našich predkov z doby bronzovej. Kým oni tam obetovali ľudské obete, aby sa zachránili pred zlovôľou bohov, my sme  dúfali, že nás sila, ktorá tam sídli, vyslobodí z údolia duniacich kopýt. Tým musia prejsť všetci, ktorí sa chcú stať mužmi. Vybrať si nebezpečnú cestu je vždy lepšie, ako tam uviaznuť navždy. Vtedy sme ešte nevedeli, že sú aj iné cesty. Böllove knihy, bohužiaľ, neboli na povinné čítanie.

Dnes by možno niekto povedal, že Peter bol až príliš ambiciózny. Všade chcel byť prvý. Nielen na Jovickom závoze, ale aj na dnách priepastí. Ambíciami sa človek snaží presadiť voči ostatným. My sme však zvádzali každý svoj vlastný vnútorný boj a rivalitou sme len zakrývali svoju neistotu a premáhaný strach. Ja som bol v tom čase nesmelý introvert; Peter sa naopak prejavoval ako extrovert, ktorý musí byť stredobodom pozornosti. Keď však prišlo na lámanie chleba, tak sme Petra nepúšťali dopredu. Bol predsa len najmladší a navyše sa jeho starší brat cítil byť za neho zodpovedný. Ako by sa mohol ukázať mame na oči, keby sa Petrovi pri zostupe do priepasti niečo stalo. Peter s tým nebol veľmi spokojný. Naše prvé zostupy do priepastí prebiehali na hranici  končiacej sa éry povrazových rebríkov a nastupujúcej modernej lanovej techniky. Bola to veľmi nebezpečná doba, pretože sme sa snažili od známej a relatívne bezpečnej rebríkovej techniky prejsť na neznámy a hlavne technicky nepripravený výstup a zostup po lane. Nemal nám ani kto poradiť. Naši starší kolegovia boli na tom len o trochu lepšie. Neboli dostupné žiadne samosvorné strmene, brzdy... Všetko sme si museli vyrábať sami. Prežiť v zdraví tento proces chcelo nielen veľa skúšania, tápania, pílenia, brúsenia, ohýbania plechov; chcelo to hlavne veľkú dávku šťastia, ktorú sme všetci nakoniec mali, iba Peter nie.

Čo sa mu vlastne pri Silickej ľadnici stalo. V ten deň sme nemali žiadnu spoločnú akciu a Peter sa nudil doma sám. Napadlo mu, že by mohol ísť k Ľadnici trénovať zlanovanie a postúpiť tak v zvládnutí modernej techniky. V tom čase sme nemali k dispozícii žiadnu zlanovaciu brzdu a zlanovalo sa klasicky, horolezecky v dufflerovom sede. Všetko, čo sme mohli, sme sa snažili odkukať od horolezcov. Lano Peter doma mal, aj nejaké slučky a karabíny. Musel sa však nejako ku Ľadnici dopraviť. Starší brat Laco nebol doma, ostala mu iba mama. Viem si predstaviť, ako sa mu ju podarilo presvedčiť, aby išla s ním autom. Presvedčovacie metódy, aké uplatňoval voči mame, som videl niekoľkokrát. Mal však ešte jeden problém. Na rozdiel od horolezcov sme sa pri zostupe do priepasti istili ďalším lanom. Na to bol potrebný ďalší človek a jeho mama takéto schopnosti nemala. Rozhodol sa pre zlanovanie po jednom lane a samoistenie pomocou prúsika. Prúsikové uzly sme už ovládali, lebo prvé pokusy o výstup po lane sme robili práve s použitím prúsikov. Lano si ukotvil o strom nad stenou; okolo hrudníka si uviazal kus lana; na nosné lano omotal prúsikový uzol a spojil to karabínou dokopy. Smrtiaci kokteil bol namiešaný; čakalo sa už iba na to, čo urobí Abbadona. Vytrhne mu ten prúsik z ruky, alebo nevytrhne mu ten prúsik z ruky.

Keby sa jeho mama bola bývala zapájala do jaskyniarskych akcií so svojím mužom, bola by Petrovi asi povedala: „Fiam, to máš úplne zle! Na úväzku nemáš uviazané traky a ten prúsik máš príliš dlhý." Keby bola skúsená horolezkyňa, povedala by mu: „Vieš čo, radšej sa neisti vôbec, alebo poďme domov." Ona však bola iba úbohá nešťastná mama, ktorá je na všetko sama. Uvedomovala si, aké je pre jej syna dôležité to, čo tu teraz robí. Vedela však, že potrebuje, aby tu a teraz bol jeho otec. Preto je tu aspoň ona a znáša aroganciu, s akou bagatelizuje všetky jej námietky. Radšej sa na to nebude ani pozerať. Navyše je tu chladno. Pôjdem sa radšej  prejsť hore na lúku plnú jarných kvetov.  Sadne si na okraj lesa, odkiaľ aspoň uvidí, ako Peter nastupuje do lana.

Peter si uviaže prúsik, zapne sa doň, omotá si lano dufflerovým spôsobom okolo tela, pravou rukou zovrie lano za chrbtom a v ľavej stisne prúsik, aby sa mu pekne šmýkal. Vykloní sa do steny, nohy sa mu pekne  opreli o skalu a pomaly sa posúva dole. Ide mu to! Spočiatku pomaly, lebo prúsik sa nejako zasekáva. Trochu ho uvoľní a hneď je to lepšie. Prechod do previsu je plynulý. Zaznamená akurát väčší tlak na zadku, kde sa lano najviac trie. Nie je to nič dramatického, lebo prišiel pripravený. Lano si podložil starými montérkami, aby nemal na zadku vypálenú „klobásu" ako Veno a na rukách má rukavice. Skúša to viackrát. Postupne zrýchľuje. Zdá sa mu, že už má všetko pod kontrolou. Ešte poslednýkrát a už ako profík. Na hrane sa odrazím a zhupnem sa jedným skokom až na zem. Tak to robia aj horolezci. Mama je už netrpezlivá, zíde naspäť dole pod stenu. Zhora jej zavolá, že už ide poslednýkrát. Na hrane previsu sa mohutne odrazí, aby mu to vyšlo na jeden skok až dole, nech mama vidí, ako dobre mu to ide. Lano mu sviští okolo tela. Už-už narovnáva nohy, aby stlmil dopad na zem. Zrazu nepochopiteľné trhnutie a jeho bezvládne prelomené telo sa kymáca vedľa mamy tesne nad zemou.

To stačí! Už žiadne podrobnosti. Len som si nahováral, že hrany bolesti sa už otupili a všetci, ktorých by to mohlo bolieť, už pomreli. Vnímavý čitateľ sám pochopí, čo sa asi dialo ďalej. Mne už zostáva iba vysvetliť „technické detaily". Peter zlanoval príliš rýchlo. Tesne nad zemou sa mu prúsik vyšmykol z ruky (alebo ho pustil sám, aby zistil, ako to istenie v skutočnosti funguje). Istiaci úväzok nemal traky a prúsik bol príliš dlhý. Preto mu skĺzol až na kríže. Bol teda upevnený pod ťažiskom. To ho po náraze pretočilo dole hlavou, čím došlo ku kompresnej zlomenine chrbtice. Takto dnes zomierajú horolezci, ktorí používajú iba sedací úväz - výdobytok modernej techniky. Bola to krutá začiatočnícka daň, ktorú občas niekto musí zaplatiť. Jeho záväzok otcovi sa mu už naplniť nepodarilo. Pre 16-ročného chlapca to bolo príliš veľké bremeno.

Do Silickej ľadnice chodievam teraz veľmi často. Je to naša hlavná prieskumná lokalita. Tu pod jeho pamätnou tabuľou sa prezliekam pred zostupom do Archeologického dómu, kde sa potom vystrojíme do neoprénov a cez sifón „Kufr" preplávame do najúžasnejšej jaskyne, akú mi bolo dožičené za moju dlhú jaskyniarsku kariéru skúmať. Mohol tu byť dnes so mnou. Bolo by to logické naplnenie jeho túžby. Tu je to správne miesto, kde si mohol postaviť pomník hodný jeho otca. Gombasecká jaskyňa a Silická ľadnica sú jeden systém a tu je šanca ich prepojiť. Snívajú o tom už generácie jaskyniarov. Neviem, či ešte mám dosť sily to urobiť aj za neho. Môj záväzok však stále trvá.

skupina.jpg

Skupina pred zostupom do priepati Veľká Žomboj. Zľava: Jaroslav Stankovič, Ladislav Herényi ml., Vendelín Kindernay st., Ján Čapó, Peter Herényi, Arpád Abonyi ml., Oldo Bojanovský. Dole: Gabriel Homola. Foto: Ján Stankovič

zlanenie.jpg

Zlanovanie sme už teoreticky ovládali. Do Veľkej Žomboje sme však ešte zliezali po rebríku. Foto: Ján Stankovič

zostup.jpg

Ako prvý zostupuje do Veľkej Žomboje L. Herényi. Povrazový rebrík z oceľových laniek a dubových priečok sme si urobili sami. Istenie horným lanom bolo nevyhnutné. Foto: Ján Stankovič

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Jar predsedu Fica. Objavil protislovenskú prostitúciu (Schutzov týždeň)

Putinovi hrajú všetky karty. Trump, Fillon a teraz dohoda OPEC o zmrazenej ťažbe. Ešteže toho Kariakina zrušil Carlsen.

EKONOMIKA

Švédsko chce ako prvá krajina zrušiť hotovosť. Čo to prinesie?

Digitálna mena prináša podľa ekonómov niekoľko výhod.


Už ste čítali?