reklama

50. výročie objavu Krásnohorskej jaskyne

Objaviť niečo také úžasné, ako je Krásnohorská jaskyňa, je snom všetkých jaskyniarov. Máloktorému sa to však podarí. Generácii rožňavských jaskyniarov, ktorí začali svoju prieskumnú činnosť v roku 1950 znižovaním hladiny vody  Čiernej vyvieračky, sa to podarilo dokonca dvakrát. 21. 11. 1951 objavili známu Gombaseckú jaskyňu a 18. 7. 1964 Krásnohorskú jaskyňu. V roku 2014 je teda 50. výročie tohto objavu svetového významu. Za taký ho aspoň považovali objavitelia. Za 50 rokov sa môže veľa vecí zmeniť a ešte viac zabudnúť. Zabudnúť by bola veľká škoda. Návštevníci, ktorí Krásnohorskú jaskyňu už navštívili, nezabudnú na ňu nikdy a vedia, že je to skutočne svetový unikát a prečo. Možno si budú pamätať aj obrovské úsilie, ktoré museli objavitelia vynaložiť, aby sa oni mohli pohodlne pokochať jej krásou. Tým ostatným sa budeme v tomto článku snažiť poskytnúť základnú a dostatočne vyčerpávajúcu informáciu o tom, ako to všetko vlastne bolo. Aj keď raz vidieť ...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Vyvieračky

Všetko sa to začalo pri Čiernej vyvieračke v Gombaseku. Kde inde možno objaviť jaskyňu ak nie tam, kde vody odvodňujúce veľkú zbernú plochu vápencovej planiny vyrážajú mohutným prameňom na jej úpätí na povrch? Tu predsa musí byť jaskyňa na dosah ruky. A ešte aká! Nie nejaká bezvýznamná korózna priepasť, ale veľká riečna jaskyňa s úžasnými podzemnými kaňonmi a sieňami plnými kvapľov; o jazerách a vodopádoch ani nehovoriac. Jaskyniari to tušili, dlho sa však nikto neodhodlal to aj skúsiť. Voda je vždy problém. Je: studená, hlboká, tajomná, nezastaviteľná... Jaskyniari mali rešpekt. Keď sa neutopíš, určite dostaneš zápal pľúc. Navyše do skaly nikto nevidí, tak akéže na dosah ruky. Viliam Rozložník, vedúci Rožňavskej skupiny speleológov, sa vody nebál. Na východnom fronte zažil horšie veci ako trošku vodičky vytekajúcej zo skaly. Zo 150-tisícovej 2. Maďarskej armády prežila len hŕstka. On je jeden z nich. Mútne vody Čiernej vyvieračky ho neodradili, ale vyburcovali jeho predstavivosť. Strop klesá strmo do vody a odtok blokujú svahoviny a penovce. Je tam výstupný sifón, ktorý musíme výkopom odvodniť a odstreliť najnutnejšie z klinu. Rozložník svoje predstavy opieral o zákon spojených nádob. Rovnako ako na Východnom fronte aj tu mal Rozložník šťastie a jeho teóriu potvrdili rožňavskí jaskyniari v praxi. Dokonca nebolo potrebné ani odstreliť strop, čo bol najproblematickejší bod realizácie tejto teórie. Výkop bol dostatočne hlboký na to, aby výstupný sifón zanikol a Gombaselká jaskyňa im dovolila spoznať 1,5 km podzemných kaňonov a siení plných ako vlas tenkých brčiek. Objavili aj niekoľko jazier a dokonca aj jeden menší vodopád. Ich triumfálny pochod do srdca Silickej planiny 22. 11. 1951 zastavil až ďalší sifón – koncový, dodnes neprekonaný.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vždy, keď teóriu potvrdí prax, mali by nasledovať ďalšie úspešné aplikácie. Veľkí objavitelia však veľký objav nie celkom dobre v hlavách spracovali a ich spoluprácu a priateľstvo narušilo nedorozumenie. Rozložník zo skupiny odišiel skôr ako stihli poriadne preskúmať svoj objav a zo sebou si zobral aj svoje know-how. Kým on sa snažil „svoju“ otvárku zdola aplikovať pri ďalších vyvieračkách, jeho bývalí spolupracovníci sprístupňovali Gombaseckú jaskyňu a venovali sa prieskumu Silicko – gombaseckej jaskynnej sústavy, ktorú už mali nahryznutú z viacerých miest (Silická ľadnica, Červený kameň..) Rozložník so svojimi novými spolupracovníkmi „obehli“ v roku 1953 vyvieračky a rozhodli sa pracovať na dvoch: Buzgó pri Krásnohorskej Dlhej Lúke a Gyepű pri Brzotíne. Rozložník mal však oprávnené obavy, aby o svoje pracoviská neprišiel podobne ako o to posledné, preto napísal list n. p. Cestovný ruch, kde navrhuje spoluprácu na prieskume jaskýň formou amatérskej samostatnej pracovnej skupiny. Práve táto organizácia zastrešovala vtedy všetky prieskumy v jaskyniach na Slovensku. Vedúci speleologického oddelenia Leonard Blaha uvítal návrh na spoluprácu a zachovanie priority označil za vec cti. (Ako dobre by sa nám dnes skúmalo, keby aj dnešní úradníci mali toľko cti ako L. Blaha). Vďaka tomu Rozložníkova mladá skupina mohla pokračovať naraz na dvoch vyvieračkách. Takáto bezočivosť nemohla ostať bez odozvy a tí, čo im mali z iných pracovísk Cestovného ruchu všemožne pomáhať, robili všetko preto, aby sa im žiadne objavy nepodarili. Vybavili napríklad, že im okresný náčelník SNB nedal povolenie na použitie trhavín, hoci v skupine boli samí baníci a niekoľkí skúsení strelmajstri. Cez vyvieračky sa tak museli prebíjať „holými rukami“. Napriek tomu sa 24. 3. 1954 ručne prehrabali cez vyvieračku Gyepű a objavili jazernú Novú brzotínsku jaskyňu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vnik do sústavy Buzgó

Jazerná jaskyňa sa skúma ťažko (viď. vyššie). Počas zvýšených stavov vody sa do novej jaskyne vôbec nemohli dostať. Rozložníkovci tak majú čas na prieskum vyvieračky Buzgó, kde pekne napredujú s otvárkou zdola a neomylne smerujú do dnešnej Krásnohorskej jaskyne. Brzotínska jaskyňa ich však postupne zamestnáva stále viac. Razia nový tunel, aby sa do jaskyne mohli „normálne“ dostať, pracujú na zvládaní vody – plávacie obleky, člny...Rozložník sa sústreďuje hlavne na zvládnutie speleopotápania. Je mu jasné, že bez toho sa cez vyvieračky hlbšie do systému nedostane. Nakoniec sa stane prvým slovenským speleopotápačom. Buzgó musí počkať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čaká do roku 1956, kedy Rozložník Blahovi napísal: hlásim vnik do sústavy „Buzgó“ pri Krh. Dlhej Lúke cez vyvieračku. Na tomto nami už raz začatom pracovisku robia sa zemné práce pre zachytenie vôd do vodovodu mesta Rožňavy. Ich prácu dokončili ťažkou technikou vodohospodári. Rozložník nemusel už tlačiť drevá na nafúknutých dušiach do vyvieračky ako v roku 1951 pri objave Gombaseckej jaskyne. Obliekol si elegantný vojenský plávací oblek (aj dnes by sa nám veľmi zišiel, aby sme sa nemuseli 8 hodín trápiť v neopréne) a spolu so svojim spolupracovníkom J. Kubenkom zaplávali do vnútra jaskyne. Ďaleko sa však nedostali. Voda pritekala z úzkej pukliny a šikmý komín bol zavalený závalom. Čo však bolo podstatné: bol tu intenzívny prievan, ktorý z diaľky prinášal hukot vodopádu. Vodohospodári však ďalší prieskum vyvieračky zakázali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tragické intermezzo

Ani po mnohých rokoch sa hrany nedorozumenia neotupili a Rožňavská skupina speleológov a jaskyniari z Rožňava-bane neboli schopní spoluprácou posunúť svoje možnosti ďalej. Spolu mohli napríklad dosiahnuť úspech aj na vyvieračke Buzgó po tom, čo práce na vodovode stagnovali a prekopaný odvodňovací kanál sa pomaly zavaľoval. Muselo prísť ešte väčšie nedorozumenie, vo svetle ktorého sa ich staré spory stali úplne malichernými. Niekto sa totiž pokúsil obrať ich o spoločný úspech na Čiernej vyvieračke a prisvojiť si ich najväčší objav. Fronty sa úplne preskupili a tí, čo nedávno stáli proti sebe, sa zrazu ocitli na jednej strane a mierili spoločným smerom. To ich nakoniec priviedlo k spolupráci. Neoficiálnym staronovým „veliteľom“ sa znova stal Viliam Rozložník. V januári 1959 všetci spolu stoja pri vyvieračke Buzgó a pozerajú na tú škodu, čo sa tu za roky nečinnosti stala. Odvodňovací kanál sa zavalil asi 30 kubíkmi sutiny a bude ho potrebné znova prekopať. Študujú Rozložníkov nákres z roku 1956 a kujú spoločné plány, ako objavia tú nádheru, ktorá za vyvieračkou Buzgó na dosah ruky určite je.

Vtedy, keď sa zdá, že je všetko znovu v najlepšom poriadku, sa obyčajne všetko pokazí. Rozložníka opustilo jeho nebotyčné šťastie. Nikto nemohol prežiť východný front bez hlbokých jaziev. Jedna, možno aj dve, ho stále bolia. Niekde na Ukrajine ostala Tamara a možno aj jeho syn alebo dcéra. Preto sa unúval začiatkom februára do Gombaseku na slávnosť organizovanú pre medzinárodnú delegáciu zo spriatelených krajín. Dúfal, že sa mu nejako podarí prepašovať do Sovietskeho zväzu Tamare správu. Zábava dosahuje vrchol. Jedlo sa, pilo, pojašené dievčatá strieľali z pištole do terča. Náhodná rana nesprávnym smerom si nájde Vilovo srdce. Zomiera pri prevoze do nemocnice. Vyvieračka musí počkať, kým sa z toho všetci spamätajú.

Posledný útok

Rožňavská speleologická skupina sa k práci na vyvieračke Buzgó pevne rozhodla začiatkom roka 1963. Pevné odhodlanie - to je presne to, čo im doteraz chýbalo. Vďaka tomu nakoniec uspeli. Rany prírody sa už zahojili a každý kus skaly musel znovu prejsť ľudskými rukami. Po štvormesačnej práci prehĺbili sme koryto a znížili hladinu vo vyvieračka asi o 2,5 m. Dostali sa tam, kde bol Rozložník v roku 1956. Vtedy Vilo povedal: Keď by sme boli mali so sebou kyslíkový prístroj, bezpochyby by sme sa boli dostali ďalej do veľkých priestorov. Bolo to odvážne tvrdenie, z ktorého by bol vytriezvel hneď po prvom zanorení. Vilova autorita sa prejavovala aj po jeho smrti. Rožňavčania sa rozhodli najskôr postupovať po vode. Riečisko však bolo úzke, sifonálne, čo ich priviedlo k správnaj ceste: postupovať za prievanom, ktorý je pre jaskyniarov najspoľahlivejším vodítkom k objavom. Jaskyňa však zďaleka nebola na dosah ruky. Príroda bola k nám priam krutá...Napísal Štefan Roda, jeden z hlavných organizátorov posledného útoku na vyvieračku Buzgó.

S čím všetkým sa tu museli nakoniec vysporiadať. Najskôr museli odstrániť hrozivý zával z komína. Najväčší balvan mal 3 m. Bez techniky to nepôjde. Tú si požičajú v rôznych socialistických organizáciach a pomocou vŕtačky a kompresora navŕtajú do balvanov diery. Prvý odstrel zaznel pred obedom 15. 5. 1963. Musia „makať“ dlho do noci, kým sa im podarí rozstreliť aj posledný balvan. Vchod do podzemia bol otvorený. Cítili sme už jaskyňu v hrsti. Plazia sa úzkou puklinou asi 30 m, kým sa môžu narovnať v Sieni prvého kvapľa. Cez Jazierko hviezd sa preplazia do Mamutej maštale. Tu sa môžu dokonca naraz postaviť aj dvaja. Zlezú naspäť na riečisko a po pár metroch ich zastaví neprielezná úžina: Prvý kritický bod. Prievan cez úzku puklinu priam duní. Končíme vyčerpaní s vedomím, že kľúč k pokladom si potrebujeme ešte vydobyť.

Od 6. júla 1963 si všetci berú týždeň dovolenky a organizujú prvý jaskyniarsky týždeň pri vyvieračke Buzgó. Za týždeň navŕtali 32 dier. Jeden odpal čistia 4-5 hodín. Sme úbohí. Výstroj nemáme, naše sú iba otrhané handry, poplátané čižmy a niekoľko ručných nástrojov. Denne od skorého rána do pozdného večera prežívame krízu nervov a ľudských síl. Teplú stravu nemáme, žijeme na rybacích konzervách, sme vyčerpaní, nechutí nám jest'. Prvý kritický bod napriek tomu prekonajú, zastaví ich však druhý. Dovolenka im skončila, koniec driny a utrpenia je stále v nedohľadne.

Musia vyriešiť transport materiálu z jaskyne. Podávaním vedier to už nepôjde. Toľko voľných rúk nemajú. Konštruujú špeciálnu lanovku na ručný pohon. Na lano zavesia špeciálny „transportný čln“, ktorý sa ľahšie prešmykne zákrutami ako vedro. Aj tak v každej zákrute musí sedieť človek a posúvať člnok ďalej. Na jar r. 1964 sme uskutočnili päť veľkých akcií vývozu materiálu. Za jednu akciu sme priemerne vyviezli 50-60 vozíkov a tak sme v pukline mohli urobiť ďalšie odstrely.

V sobotu 11. júla 1964 organizujú ďalší pracovný týždeň pri jaskyni. Majú pohodlné stany, potrebnú techniku a dokonca aj kuchára, čo je najväčší pokrok oproti minulej akcii. Do skupiny zapojili aj mladých študentov. Je to nielen vítaná, ale aj nutná posila. Čelba je ďaleko a všetko treba transportovať až do objavného komína. Razia úžinami ďalej. Denne stihnú v priemere tri odpaly. Do štvrtka postúpia o 12 m. Cestu im však zablokoval veľký balvan. V piatok ráno zaznie posledný odpal v dejinách objavu jaskyne Buzgó. Ako to bolo ďalej, prezradí vám skôr Dante vo svojom Pekle. Pojem metra prechádza v pocit kilometra. Hlina je čoraz rozmoknutejšia, lepí sa na šaty a čižmy. Sme ako vo zveráku. Potom prekážka, možno neprekonateľná? V hline sú zaseknuté balvany, medzi nimi je iba úzka štrbina. Najväčší, asi dvojmetrákový, sedí krížom. Traja členovia skupiny sa pokúsia o nemožné. Hrubý povraz priviažu na balvan. Ležiačky, s vypätím síl, po milimetroch sa balvan poddáva. Nános hliny tvorí akýsi hrb a zúži priechod na minimum. Treba ho prekopať! Kopať? Nepredstavujte si žiadnu motyku alebo čakan. Kope sa tu nechtami a ukladá prstami, ba aj nosom. Nestačili! Druh druhovi pomáhajúc, ťahali sa von „Piatkovou“ chodbou. Sily už nemali, zostala im iba vôľa žiť...

Na druhý deň 18. júla 1964 sa od rána pripravujú na objavnú cestu. Plátajú čižmy, zašívajú monterky... Posilnia sa ešte gulášom a môžu vyraziť. Musia ešte 4 hodiny drieť na poslednej hlinenej prekážke a potom: zrazu čľup...člup... čľup... Hlavou dopredu sme po jednom vleteli doprostred riečiska mohutnej jaskynnej chodby. Jaskyňa bola objavená.

Objav svetového významu

Pre jaskyniarov je práve tá ich objavená jaskyňa najvýznamnejšia. Je to tak správne, lebo na svete je jaskýň príliš veľa, aby sme svoj čerstvý objav mohli zaradiť do svetového kontextu a nepripraviť sa pritom o radosť z unikátneho zážitku z objavu novej jaskyne. Rožňavskí jaskyniari však mohli celkom oprávnene mať pocit svetovosti. Pri návrate z objavnej cesty vylezú po čudesnom závale do obrovskej siene a v slabnúcom svetle dohorievajúcich karbidiek uvidia ten zázrak prírody. Gigantický kvapeľ, ktorý je na prvý pohľad väčší ako stalagnát „Hvezdáreň“ z jaskyne Baradla, o ktorom vedia, že je to najväčší známy kvapeľ na svete. Kontext je pre nich jasný a jednoznačný: Sú svetoví – objavili najväčší kvapeľ na svete.

Bolo by trúfalé si myslieť, že si Krásnohorská jaskyňa tento punc svetovosti zachová navždy. To by museli všetci jaskyniari prestúpiť k rybárom. Jaskyniari však majú obrovskú túžbu objaviť nové nepoznané podzemie. Od roku 1964 je vďaka tomu obrovský pokrok v prieskume jaskýň na celom svete, a tak sa muselo stať nevyhnutné: našli sa omnoho väčšie kvaple ako „Stĺp rožňavských jaskyniarov“. A našli sa tam, kde majú byť: v tropickom krase, kde sú mnohonásobne lepšie podmienky pre rast sintrových gigantov. V jaskyni Cueva San Martin Infermo na Kube je gigant 67,2 m vysoký. Ešte väčšie kvaple sú v čínskej jaskyni Zhi-Jing. Punc svetovosti však Krásnohorskej jaskyni vrátili vedecké výskumy. Datovanie Stĺpu rožňavských jaskyniarov, ukázalo, že ide o veľmi mladý útvar – to znamená, že sa vytvoril akosi príliš rýchlo. Ak jeho približnú hmotnosť 2000 ton vydelíme jeho vekom - 10000 – rokov, vyjde nám, že za jeden rok mu pribudlo v priemere 200 kg hmoty. V podmienkach mierneho klimatického pásma je to najrýchlejšie rastúci kvapeľ na svete. Krásnohorská jaskyňa si tak svoj punc svetovosti zachovala dodnes. O nevšednej kráse tohto jaskynného velikána sa môže presvedčiť každý, kto pozbiera trocha odvahy a vydá sa pri svetle čelovej lampy do Siene obrov proti prúdu podzemnej riečky Buzgó.

Stav vyvieračky Buzgó po prieskumoch v roku 1954
Stav vyvieračky Buzgó po prieskumoch v roku 1954 
Objavitelia jaskyne. Horný rad: ? Š. Óváry,?,?,?. Druhý rad: L. Szántó, T. Borzovič, Š. Ivanec, F. Szarka, L. Herényi, O. Gotthard. Dolný rad: L. Zagiba, ?, Š. Roda, V. Zabari, J. Gebe , O. Takáč
Objavitelia jaskyne. Horný rad: ? Š. Óváry,?,?,?. Druhý rad: L. Szántó, T. Borzovič, Š. Ivanec, F. Szarka, L. Herényi, O. Gotthard. Dolný rad: L. Zagiba, ?, Š. Roda, V. Zabari, J. Gebe , O. Takáč 
Viliam Rozložník
Viliam Rozložník 
Táto špeciálna nádoba zohrala pri objave dôležitú úlohu.
Táto špeciálna nádoba zohrala pri objave dôležitú úlohu. 
Jaroslav Stankovič

Jaroslav Stankovič

Bloger 
  • Počet článkov:  77
  •  | 
  • Páči sa:  5x

Som starý blázon, ktorý si zo záľuby urobil profesiu a z jaskyniara sa stal správcom Krásnohorskej jaskyne. Zoznam autorových rubrík:  Silné zážitkyJaskyneNávštevníciO dobrých kniháchRadzimVenezuelaRožňavské cyklotrasySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu