Veselo mi bolo iba preto, že som sa zabával určitými predstavami o tom, ako príde Wermacht na tankoch (či vlastne od tých čias už na tankoch chodí niekto iný) a našou jaskyňou prejdú hladko ako Poľskom. V skutočnosti som mal obavy, ako to dopadne. Nevidel som ich. „Zabukovali" sme pre nich dva celé vstupy a nakoniec polovica do jaskyne nepôjde. To je pre nás vo vrcholiacej sezóne priama škoda „nie malá". Rezervácia však platí, a tak som musel ďalších záujemcov odmietať.
Ráno prišla skupina Poliakov, ktorí vstup do jaskyne rezervovaný nemali. Rozhodli sa počkať, či invázia bude, alebo nebude. Deviata odbila a tanky nikde. Čakáme ešte akademickú štvrťhodinu a začíname vystrojovať Poliakov, aby sme mali aspoň nejakú skupinu a škoda bola „malá". A vtedy to prišlo. Poriadni Nemci museli byť vystresovaní svojim meškaním, a tak chceli všetko urýchliť. Vovalili sa do nášho malého skladu materiálu všetci naraz. Zrážka bola hrozná. Poliaci boli okamžite zatlačení do gumákových bažín v rohu miestnosti, odkiaľ sa po ťažkých bojoch prebili do zahraničného odboja. „Sranda" ma však už prechádzala. Nemci sa museli prispôsobiť novej situácii: do jaskyne sa všetci nedostanú kvôli poľskému odboju. Bude potrebné oddeliť zrno od pliev.
V malom sklade vodcovskej služby sa zrazu tiesnilo vyše 20 ľudí.
Pozitívna správa bola, že všetci mali na nohách vibramky. Dobrá obuv je základ pohyblivosti na členitej trase. Aj od vibrám smerom hore to nevyzeralo zle. Väčšina týchto ľudí vo Wermachte mohla pôsobiť iba ako kojenci. Všimol som si však dve dámy moletnejšej postavy, ktoré by mohli mať v jaskyni problém, a tak im na obrázkoch ukazujem, čo ich pod zemou čaká. Zbytočné zdržiavanie. Oni všetko videli na internete. Zbystrili však pozornosť pri obrázku jaskyniara na lanovom traverze. Tak toto nie! Lanový traverz na internete nebol. Hneď som oľutoval, čo som urobil. Keby sme ich boli vystrojili, nakoniec by jaskyňu takmer všetci zvládli a mali nezabudnuteľný zážitok. Takto sa šírila panika, ktorú som so svojimi jazykovými schopnosťami nedokázal zastaviť. Väčšina sa na mňa pozerala ako na podvodníka, ktorý naláka návštevníkov do jaskyne a potom ich utopí v jazere pod lanom. Z poľských bažín sme sa presunuli k Stalingradu, kde začala totálna porážka Wermachtu. Darmo som omieľal dokola: „Der Seile ist kein problem!" Zachránila sa iba posádka tanku číslo 397. Do jaskyne sa odhodlali ísť iba 5, čo bola spolu s Poliakmi akurát skupina na jeden vstup.
Lanový traverz zrejme problém je. Väčšina ľudí to nikdy nerobila. Možno tí starší na pionierskom tábore a dodnes majú hrôzu z toho, ako nakoniec z kymácajúceho sa lana spadli do vody. Mladší to majú nacvičené v nejakej „Tarzánii" a problém s lanovým traverzom nemajú. Informácia o lanovom traverze na internete do nedávna bola. Považovali sme to viac za atrakciu, ktorá ľudí priláka, ako za odstrašujúci moment. Nechal som to na stránkach aj potom, čo ma viacerí ubytovatelia upozornili, že keď hovoria o jaskyni, často ľudia reagujú: „To je tá jaskyňa, kde sa chodí po lane. To je príliš nebezpečné. Tam nejdeme!" Pre mňa trochu nepochopiteľná reakcia, lebo ti istí ľudia sa neboja prejsť na Slovensku cez prechod pre chodcov, cestovať autom, alebo dokonca v turistickej sezóne navštevovať rokliny Slovenského raja. Práve dnes bola v jaskyni jedna staršia pani, ktorá po tom, ako všetko bez problémov zvládla, povedala: „Ešte šťastie, že som nevedela, čo ma v jaskyni čaká, lebo by som určite nebola išla a prišla by som o tento zážitok." Obrázok lanového traverzu som zo stránok odstránil minulý rok, keď nám vďaka kríze začala návštevnosť prudko klesať, aby sme zbytočne neodradili aj to málo ľudí, ktorí chceli do jaskyne prísť.
Lanový traverz je výzva, nie hrozba.
Bezpečnosť je pravdepodobnostný problém. Riziko sa nikdy nedá celkom eliminovať. Prílišná snaha o elimináciu rizika má za následok zníženie kvality života. Keby sme vedeli, že máme pravdepodobnosť 5 %, že nás na prechode zrazí auto, nikdy by sme cez prechod neprešli a všade by museli byť podchody, cez ktoré by sme ale tiež nechodili, aby nás v nich nezaliala voda, alebo nás neolúpili nejakí banditi. Občas má niekto problém s tým, že mu v jaskyni spadne kameň na hlavu. Pád z lana do plytkého jazera žiadnymi fatálnymi následkami nehrozí. Pád balvana zo stropu áno. Povinnosťou správcu každej jaskyne je kontrolovať stropy, či nehrozí bezprostredný pád nejakého balvana, ale často je to neriešiteľný problém hlavne vo vysokých dómoch. Podobný počet návštevníkov, aký príde za rok do sprístupnených jaskýň, príde aj do roklín Slovenského raja. Pravdepodobnosť pádu kameňa v rokline, kde prebieha na jar mrazové zvetrávanie, je mnohonásobne vyššia ako v jaskyni, kde takéto intenzívne zvetrávanie neprebieha. Napriek tomu sa týmto rizikom nikto netrápi a neviem o tom, že by ročne v roklinách zahynuli desiatky ľudí po páde kameňa na hlavu. Stalo sa mi však raz, že do jaskyne prišla zdecimovaná skupina zo Slovenského raja, pretože padol na nich v rokline celý strom. Našťastie ich zasiahli len menšie konáre, takže boli iba doudieraní a doškriabaní. Ani po tomto incidente nikto Suchú Belú neuzavrel a aj toho roku sa pod rebríkmi tiesnili davy návštevníkov, kým príde na nich rad. Ak by som mal porovnať riziko v jaskyni a v rokline, jedna k miliónu je ešte málo. Kto sa nebojí vstúpiť do Suchej Belej, vôbec by sa nemal báť vstúpiť do Krásnohorskej jaskyne, kde určite žiadne stromy nepadajú.
Elita nemeckých tankových dôchodcov žiadne problémy v jaskyni nemala. Dokonca aj mínové pole v podobe lana, ktoré som im odporným, zradným spôsobom postavil do cesty, prekonali s eleganciou, ktorú od nich nikto nečakal. Boli to presne tí ľudia, ktorí majú z takejto exkurzie najväčší zážitok (úžitok). Prekonali strach pred posledným milovaním a dokázali si, že na to ešte stále majú a môžu vykročiť s odvahou v ústrety ďalším výzvam. Z jaskyne vyšli úplne dojatí a museli svoje pocity nejako ventilovať. Najmladšie vyzerajúci pán prehlásil: „Všetci, čo neboli spolu s nami v jaskyni, môžu ľutovať!" Tým nás nemyslel posádku tanku číslo 397, ale nás všetkých včítane Poliakov. Presne o to sa snažíme: „Poďme spolu do jaskyne." Občas (len celkom výnimočne) sa stane, že to niekto vôbec nepochopí a správa sa k nám ako k zaplateným služobníkom. Počas prehliadky to však už pochopí každý.
Pani si spomenula na mladosť, keď liezla s priateľom horolezecké cesty vo Švajčiarsku. Veľmi ju potešilo, keď som jej povedal, že som bol tiež niekedy horolezcom. Už tu niečo silne zarezonovalo, ale vrchol všetkého ešte len mal prísť. Vysoký vychrtlý pán bol jednoznačne najstarší člen posádky. Jazyková bariéra mu nedovolila, aby vyjadril to, čo cítil. Chcel asi vyjadriť intenzívny pocit ľudskej blízkosti. Že oni nie sú nám až takí cudzí, ako by nám mala byť posádka tanku 397, ktorá prešla Poľskom až k Stalingradu a odtiaľ cez Duklu na Slovensko, kde zahnala partizánov do hôr. Preto sa mi snažil poďakovať po rusky. Horkýže Wermacht! Naši socialistickí ľudia „aus Dresden, aus DDR." Všetky vlastné aj spoločné hriechy sme zmyli spoločnou komunistickou porobou a dodnes to staršie generácie spája viac ako členstvo v EU s ostatnými Nemcami, ktorí takouto katarziou po vojne neprešli. Ak by som to mal vyjadriť zrozumiteľnejšie, poviem, že lyžička z umelej hmoty, ktorá sa súdruhom s DDR veľmi nepodarila, má z ľudského hľadiska väčší význam ako nepomerne úspešnejší Volkswagen Bratislava.
Do podzemia vstupujeme, aby sme boli bližšie k bohom. To nás však zbližuje aj navzájom. Na svojej práci mám práve toto najradšej. Vďaka bohom tu zažívam občas takmer frontovo intenzívne krátke vzťahy s na prvý pohľad cudzími ľuďmi. Len bohovia môžu vedieť, nakoľko sa labyrinty našich duší prekrývajú a dokážu zahrať ten správny akord.
