Bez názvu

Autor: Jaroslav Stankovič | 18.10.2010 o 10:26 | (upravené 18.10.2010 o 10:32) Karma článku: 7,49 | Prečítané:  1278x

Ranný vstup do Krásnohorskej jaskyne mal byť obsadený. Nakoniec prišiel iba mladý poľský pár, ktorý sme pôvodne pričlenili k väčšej skupine. Ostatní sa nijako neospravedlnili. Aj preto som sa tváril skleslo, ako ráno ostatne vždy, kým sa moje nespavosťou trápené vedomie nespamätá. Obyčajne ma preberie, až keď vtiahnem nozdrami inšpiratívny jaskynný vzduch. Vonku je odporne. Zamračené, prší – 4. záťažový stupeň. Najlepšie mi bude v jaskyni. Ani som si neuvedomil, kto to vlastne vstúpil do našej kutice a prudké rozjasnenie pochmúrneho zamračeného rána som pripisoval nejakému náhlemu meteorologickému javu.

Rituál podpisovania vstupu na vlastnú zodpovednosť. „Kochanie, kture nazvisko mam vpisať?" (za poľštinu neručím) pýta sa mladá dáma svojho partnera. Ten, zjavne zaskočený, sa iba usmieva od ucha k uchu. „Vy máte dve nazviská?" pýtajú sa moje neuróny paralyzované zrazu úplne iným mechanizmom. Mladá dáma sa zapýri, čím neznesiteľne skrásnie. „Ja som len nedávno vyšla za muž." Je to jasné! Dvojica je na svadobnej ceste.  Miestnosť zaplní žiara práve naplnenej lásky.

 Spoločné „nazvisko" majú zatiaľ iba na papieri. Explózia spoločných emócii - zamilovanosť - spojilo týchto dvoch cudzích ľudí dočasným putom. Manželmi sa ešte iba stanú. Neistou rukou paličkovým písmom napíše do formulára to cudzie meno. Rýchlo ich zinkasujem a musím opustiť tento citovo zamorený priestor. Nechám im napospas kolegu, ktorý pôjde s nimi aj do jaskyne. Dúfam, že žiara práve naplnenej lásky nebude mať na neho rovnaký účinok ako na mňa.  Sadám na bicykel a vyrážam do upršaného rána  schladiť príval emócií.

Doma úplne mimovoľne  idem rovno ku knižnici a vyberám Kreutzerovu sonátu. Po rokoch znova čítam Tolstého poviedku „Rodinné šťastie". Čo je rodinné šťastie? „Muuuška jenom zlatá!",  povedal by klasik. Tolstoj je síce klasik, ale v tejto poviedke o rodinnom šťastí takmer nič nepíše.  Je však jasné, že rodinné šťastie je preňho najvyššia forma lásky hlavne preto, že jediná môže pretrvať a zahrnúť všetko. Alebo som si to domyslel iba ja? Tolstoj bol génius. Miesto toho, aby sa snažil popísať nepopísateľné (múuuška by sa mu aj tak utopila v malinovom sirupe), píše o tom, aká zložitá môže byť cesta z Olympu zamilovanosti na Everest rodinného šťastia. Pre Mariu Alexandrovnu a Sergeja Michajlyča je Olymp už iba nenávratnou spomienkou a Everest je skôr planina, ktorá sa pred nimi otvára. Nie je to až taká katastrofa, aká mohla byť.  V tomto putovaní práve cesta je cieľom. Aj vďaka Tolstojovi sme išli úplne inými cestami ako jeho dvojica a na Olymp stále reálne vidím. Preto som tak prudko reagoval na mladú dámu, ktorej ostentatívna zamilovanosť bola navyše zjavne nevyvážená. Môj dojem mi potvrdil aj kolega: „Tá ho ešte aj po jaskyni nosila na rukách." Prečo nenosil on ju? Zachrániť ich môže už iba Tolstoj.

A čo? Prečo sa ty do toho vôbec montuješ a dávaš kadejaké nezrozumiteľné rady?! Tolstoja už dnes aj tak nikto nečíta. Nejako to predsa dopadne aj bez neho aj bez teba. Majú milión možností. To je iste pravda. Pravda je aj to, že tie rady dávam iba sám sebe. Pretože zablúdiť na ceste môže hocikedy každý.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?