reklama

Čo sme dnes natočili, alebo putovanie cestami Kyjatického ľudu

STV Košice pripravuje nový dokumentárny (cestopisný) seriál o pozoruhodnostiach KSK. K práci na častiach týkajúcich sa krasu a jaskýň prizvali aj mňa. Minule počas jedného dňa nakrúcania sa štáb snažil celú problematiku vyčerpať, čo sa samozrejme nepodarilo. Natočiť v jednom dni aspoň dve sprístupnené jaskyne, nejakú priepasť, škrapy, závrty a zachytiť aj samotnú unikátnu krajinu krasových planín a jej ducha sa jednoducho nedá. Preto sme sa spolu na Silickú planinu museli ešte aspoň raz vrátiť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Štáb prišiel nielen so zdecimovaným rozpočtom (s čím ma dopredu oboznámili), ale aj v zdecimovanej zostave. To, že produkčná nie je potrebná, bolo teda jasné dopredu, ale že nemáme ani hlavnú hrdinku, ma trochu zaskočilo. Ako zahrám dvojicu poznávajúcu krásy tajomnej Silickej planiny mi jasné nebolo. Pani Danku sme mohli kvôli náväznosti minule na záver obetovať v Babskej diere krvilačným bohom. Určite by takúto ušľachtilú obeť neodmietli. Čo by som však neurobil preto, aby túto zabudnutú krajinu spoznali a zamilovali si aj televízni diváci? Navyše sme dnes mali natáčať na samých zaujímavých miestach a oproti pôvodnému plánu som mal ešte jeden tromf v zálohe. Čakal ma nádherný tvorivý deň plný rôznych prekvapení.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Skrapy v lese sú väčšinou porastené machmi. Kontrast bielych vápencov a sýtej zelene ich odlišuje od škrapov vystavených priamemu slnku.

Barazdalás

Najskôr sme vyrazili k priepasti Brázda (Barazdalás). Natočiť dokument o Slovenskom krase a neukázať žiadnu priepasť typu „aven" by bolo nepochopením charakteru endokrasu planín. Väčšina jaskýň na tomto území sú práve vertikálne jaskyne - priepasti. Brázda je navyše jednou z najznámejších (doslova kultových) Československých priepastí. Dlhé roky to bola naša spoločná najhlbšia priepasť a celá československá jaskyniarska elita považovala za česť prispieť k jej prieskumu, alebo aspoň dosiahnuť jej dno s použitím rôznorodej techniky, prípadne prísť s novým údajom o jej hĺbke. Z odbornej literatúry sa tak dá zistiť aj to, že priepasť má hĺbku od 172 do 205 metrov. Môj priateľ Braňo, s ktorým som preskúmal a zameral mnoho jaskýň, sa ma vždy dopredu spýta, akú hlbokú, prípadne akú dlhú chcem mať jaskyňu, ktorú ideme práve zamerať. Vzhľadom na kauzu Barazdalás to považujem za ľudsky korektný postup.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Do Brázdy sa zostupovalo pomocou povrazových rebríkov, drevených rumpálov, spúšťaním na lane, elektrickým vrátkom, zlanovaním na: riti, osme, autoblokante, petzli... A kombináciou všetkých hore uvedených metód. Vystupovalo sa vyťahovaním na rumpáli, po rebríkoch, na voľnej kladke, elektrickom vrátku. Lezením po lane na: prúsikoch, malpách, palcových hiebleroch, jumaroch, gibsoch, zboku zakladacích gibsoch - kantyu, až sme dospeli k modernej jednolanovej technike. Takmer všetky hore uvedené metódy som v tejto priepasti aplikoval aj ja. Brázda jednoznačne zohrala významnú úlohu v rozvoji speleoalpinizmu a jaskyniarstva vôbec. Ešte aj dnes, keď kdekoľvek na území bývalej republiky, prípadne Uhorska, poviete „Barazdaláš", všetci jaskyniari presne vedia, o čo ide a niektorí nostalgicky zaspomínajú: „Hm, keď som bol prvý raz v Barazdalási, ohla sa mi na rebríku priečka." Preto som priviedol štáb STV spomedzi všetkých vyše 1000 priepastí na tomto území práve k Brázde.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo je to za hlúposť?! Ako sa mu mohla ohnúť priečka? Prečo by sa mu nemohla ohnúť priečka? To sa stáva bežne. V Rožňave dodnes kolujú povesti po tom, ako sa jednému rožňavskému jaskyniarovi ohla priečka na Nemeckom rebríku, keď vystupoval na Malý Kežmarský štít. A to už je teda poriadna hlúposť. Dosť už. Nostalgia, ktorá ma spája s touto priepasťou, by vydala na celú knihu, nie na krátky blog. V zdecimovanej zostave so zdecimovaným rozpočtom sa nedá urobiť záber priamo v priepasti. Preto aspoň predvediem rýchlo kurz jednolanovej techniky v ústí priepasti, aby sme v dokumente mali aj ukážku činnosti jaskyniarov, bez ktorých by sme podzemný svet Slovenského krasu nepoznali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Vstupný otvor priepasti je pomerne malý. Nič nenasvedčuje tomu, že pod ním leží pomerne rozsiahly labyrint paralelných šácht s dnes udávanou hĺbkou 181 m.

Obrázok blogu

Princím modernej jednolanovej techniky je jednoduchý. Všade, kde sa lano trie o skalu, treba ho prekotviť. Je aj dostatočne bezpečný. Počínanie kameramana bezpečné nie je. Ani zdecimovaný rozpočet nedonúti kameramana aby sa zriekol dobrého záberu.

Obrázok blogu

Vystroj moderného jaskyniara je jednoduchý a ľahký. Prekonávanie vertikálnych stupňov v jaskyniach vďaka tomu patri medzi menej náročné jaskyniarske aktivity.

Kôň, čo nebol ani cap, ale koza

Cestou ešte urobíme pár záberov lesných škrapov, ktoré sú také odlišné od tých lúčnych pri Kečove, ktoré sme natáčali minule a vraciame sa k autu. Ako vyjdeme z lesa na lúku, zbadáme v diaľke na lúke nejaké veľké biele zviera. Kôň! Ale, kde by sa zobral na Silickej planine biely kôň! Cap! Na Silickej planine sa kone nechovajú. Jednoduchá logika: Na Muránskej planine sa chovajú kone. Z toho vyplýva, že na planinách sa chovajú kone. Silická planina je planina, preto sa tu chovajú kone. Nie každý má za jedna skúšku z logiky u profesora Bukovského. Šťastní ľudia nespútaní matematickou logikou. Kone sa na planine chovajú, ale z druhej strany hranice. Bude to predsa len cap. Ale vyzerá ako kôň! Bieleho snového koňa cválajúceho po planine musíme natočiť. Ako sa k sebe blížime, je zrejmé, že to kôň nie je, aj keď má konské telo. Nakoniec úbožiatko dôjde až k nám. Cap to rozhodne nie je. Je to deformovaná koza s konským telom a jedným strukom. Naša Belka vyzerala rozhodne ináč. Spoza obzoru sa vynorí aj zbytok stáda oviec a kôz. Táto bola iba predvoj. Koza je predvoj! Je to inteligentné zviera, ktoré vie, aká je výhoda byť všade prvá. Prečo sa tieto kozy vlečú za ovcami? Je im jasné, že dneska je to aj tak jedno. Lúka je dokonale vypasená a v novembrovom vyschnutom lese aj tak nič nenájdu. Sú len na zdravotnej prechádzke. V priebehu dňa sme stretli ešte dve ďalšie stáda oviec a stádo kráv. V Silici im asi došlo, že chov oviec a kôz má pre nich väčšiu perspektívu ako žobranie eurodotácií na udržiavanie pasienkov na planine. Nemenežujú, pasú! Aj keď zbytočné pálenie nafty v eurotraktoroch je lákavé a výnosné. Ďalšia veľká téma sa môže mihnúť v pripravovanom dokumente.

Obrázok blogu

Koza, čo vyzerá z diaľky ako kôň. Môže za to akési postihnutie zadnej časti tela. Ktovie čo sa jej stalo.

Obrázok blogu

Aká radosť! Kozy a ovce na planine. Tradičné hospodárenie je najlepšia budúcnosť pre krajinu aj ľudí na planinách Slovenského krasu. Stádo sa nakoniec samo rozhodlo postupovať v súlade s operatívnym scenárom.

Fico

Pastier je príjemný človek. Mladý Róm nebýval v Silici typickým pastierom oviec. Ani na tradičnom stretnutí gemerských bačov v Krásnohorskej Dlhej Luke sa zatiaľ neobjavil. Možno preto má aj netypického psa. Rasa je neurčiteľná a určite to nie je tradičný gemerský pastiersky. Ten má zjavnú osobnosť a ak tento pes aj nejakú osobnosť má, tak je skrytá pod kopou chlpov. Nedá sa ani zistiť, či je nebezpečný, odvážny a samostatný, ako by mal dobrý pastiersky pes byť. Volá sa Fico. Fico je pre mňa už od detstva synonymom zbabelosti. Keď som cestou zo školy prešiel cez potok, vrhol sa iný Fico s brechotom na plot a zúrivo trhal pletivo. Postupne som si na to zvykol, ale stále som v podvedomí riešil otázku, čo by sa stalo, ak by niekto zabudol zavrieť bránku. Až som to raz už nevydržal a bránku som otvoril. Fico stiahol chvost a skučiac zmizol kdesi v zadnom dvore. Niekedy stačí iba otvoriť bránku.

Veľká téma chce veľké herecké výkony. Nemohli by tie ovečky a kozičky spolu pekne bežať od lesa smerom na kameru? Mohli! Vyšleme Fica. Ten určite usmerní stádo v súlade so scenárom. Napriek neušľachtilej rase vie, čo má robiť, len keby mu ten „bača" nedával také nejednoznačné pokyny. Obehne stádo z tej správnej strany a sadne. Spýtavo sa pozerá na pastiera. Jeho nezmyselné režijné pokyny nedokáže pochopiť, a tak urobí to, čo už dnes raz urobil. Vyženie znova zo stáda tú veľkú nepodarenú kozu a pokazí nám rozpracovanú epopej o tom, ako ovce a kozy zachránili nielen Silickú planinu, ale navrátili aj jej obyvateľov k tradičnému spôsobu života v posvätnej krajine ich kyjatických predchodcov.

Obrázok blogu

Toto rozhodne nie je štandartný gemerský pastiersky pes. Možno aj preto si pri stáde počínal neisto a požiadavky kameramana sabotoval. Bola to veľká sranda.

Kyjatické popolnicové pole

Vyťahujem skrytý tromf. Minulý týždeň na JOJ-ke prebehla správa, že neďaleko Silice objavili pohrebisko Kyjatickej kultúry. To musíme vidieť! Kyjatická kultúra patrí do neskorej doby bronzovej. Predstavme si, že takmer 3000 rokov na území Slovenského krasu nežili ľudia a až 1100 rokov pred Kr. prišli oni. Akí to museli byť priekopníci vo vyľudnenej krajine. O koľko jednoduchšie by bolo prísť a zmasakrovať predchádzajúcu kultúru. Kyjatický ľud osídlil nielen okolité kotliny, ale aj niektoré planiny Slovenského krasu. Práve okolie Silice bolo ich významným sídliskom. Hlavne preto, že tu mali nielen dostatok vzácnej vody, ale mohli uspokojiť aj svoje duchovné potreby. Oni položili základ kultúrnej pastierskej krajiny, ktorú tak milujeme a mali by sme ju zachovať.

Obrázok blogu

Základ pastierskej krajiny na Silickej planine vytvorili ľudia Kyjatickej kultúry. Okolie Besnej diery je dodnes najzachovalejšou ukážkou tejto archaickej posvätnej krajiny.

Donedávna sme archeologické nálezy Kyjatickej kultúry na Silickej planine poznali iba z jaskýň. Vyzeralo to tak, že išlo o „jaskynný ľud", čo samozrejme nie je pravda. V Silickej ľadnici a Zbojníckej jaskyni pod Sokoľou skalou pravdepodobne bývali hlavne v zime. Pri Besnej diere pásli svoje stáda a do jaskyne sa mohli uchýliť pred nečasom. Tu si v horúcom lete odložili v chladnej jaskyni na tanieri pripravené jedlo. Už sa, nevedno prečo, preňho nevrátili. Možno to bolo až na konci, keď museli utiecť pred nájazdníkmi. Jaskyňa sa zavalila a až jaskyniari objavili takmer 3000 rokov starý, zabudnutý obed.

Obrázok blogu

Zabudnutý obed alebo neprijatá obeť? Toto našli njaskyniari, keď sa prekopali cez zával do Babskej diery. Foto: M. Hujdič, archív Baníckeho múzea v Rožňave.

Čo si to ten človek vymýšľa! Však to bolo úplne ináč. Aká trúfalosť vstúpiť do podzemnej svätyne a priniesť bohom takú hanebnú obeť. Zbytky obeda na jednoduchom tanieri, na ktorom neboli ani posvätné magické znaky. Niekto nezasvätený - šamanova dcéra - sa tu chcela zahrať na šamana. Hnev bohov bol hrozný. Skala sa zatriasla a nehodní ledva stihli vybehnúť pred padajúcimi skalami. Vchod do svätyne sa uzavrel. Boli by urobili lepšie, keby zostali dnu. Pohromy, ktoré nasledovali mohla odvrátiť iba ľudská obeť. Celý ľud sa zhromaždil pri hlavnej svätyni - Babskej diere. Závrt bol vtedy odlesnený a tvoril akýsi amfiteáter. Obetný oltár stál na hrane priepasti. Šaman mal na tvári ešte jednu tvár. Masku vytesanú z ľudskej lebky. Pod ňou mu prúdom tiekli slzy. V mihotavom svetle faklí si to nikto z rozvášneného davu nevšimol. Nikto mu ani nezastavil ruku, keď obetoval bohom to najdrahšie čo mal.

Tento príbeh môžeme prijať nielen vďaka tomu, že ho potvrdzujú archeologické nálezy. Pozostatky ľudských obetí sa v Babskej diere skutočne našli. Našla sa aj šamanova maska pri prieskume v Majda-Hraškovej jaskyni, ktorá je neďaleko od Babskej diery aj žiarového pohrebiska. Ako skončil šaman, to už môže byť ďalší príbeh. Mystika Silickej planiny je stále živá. Pripomína sa nám. Aj vďaka tomu si bagrista všimol, že na prvý pohľad obyčajné kamene, ktoré sa objavili vo výkope, môžu byť niečo viac.

Po náleze popolnicového poľa zostáva už nájsť iba hlavné sídlisko. Možno pozostatky podobného hradiska, aké mali títo ľudia postavené na Zádielskej planine, ležia pochované priamo pod Silicou. Mali by sme tak na jednom mieste sústredené unikátne svedectvo o živote týchto ľudí. Okolie Silice nebolo len ich domovom, ale sídlili tu aj duše ich predkov a bohovia. Objavom pohrebiska duchovná sila tohto výnimočného miesta ešte vzrástla. Tým je objav pohrebiska významný, aj keď sa tu žiadne poklady nenašli.

Záver

Od pohrebiska sme zašli ešte k Besnej diere natočiť závrty. Práve tu, kde ostala zachovaná nádherná pastierska krajina so solitérnymi dubmi, sa dajú závrty natočiť. Tým sme naše spoločné krátke pôsobenie na planine ukončili. Neviem, aký bude výsledok, ako to nakoniec zostrihajú. Verím však, že si hoci aj zdecimovaný štáb uvedomil, že kras je veľká nielen prírodná, ale hlavne duchovná téma, ku ktorej by sa bolo potrebné vrátiť.

Obrázok blogu

Jednotlivé hroby s urnami boli priamo v línni vykopu. Urny s popolom a zbytkami kosti ležali v priestore ohraničenom kameňmi veľmi plytko pod povrchom.

Obrázok blogu

Jedine piplavá archeologická praca môže zabezpečiť, že sa nič zbytočne nezničí.

Obrázok blogu

Tu sa rysuje časť rozpadnutej popolnice. Tie boli robené iba na jedno použitie. Nemuseli byť natvrdo vypálené. Navyše tak popol mŕtvych rýchlejšie splynul s matkou Zemou.

Obrázok blogu

Archeológovia sú šťastní ľudia. Držať v ruke prvý krát artefakt, ktorého sa naposledy dotkla ľudská ruka pred takmer 3000 rokmi je zážitok silného puta s minulosťou.

Jaroslav Stankovič

Jaroslav Stankovič

Bloger 
  • Počet článkov:  77
  •  | 
  • Páči sa:  5x

Som starý blázon, ktorý si zo záľuby urobil profesiu a z jaskyniara sa stal správcom Krásnohorskej jaskyne. Zoznam autorových rubrík:  Silné zážitkyJaskyneNávštevníciO dobrých kniháchRadzimVenezuelaRožňavské cyklotrasySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu