Medená veža sa stala kultovým filmom našej generácie. Nielen že sme intenzívne vnímali tento veľký tatranský príbeh, ale podobný sme prežívali ako začínajúci horolezci hľadajúci svoju identitu v tatranských stenách. Obsah filmu sa stal súčasťou našich formujúcich sa osobností a priamym výrazovým prostriedkom. Preto moja žena, keď si neželá, aby som sa zase odtrepal na niekoľko dní pod zem do jaskyne, tak povie, že sa jej snívalo so zeleným psom. Je obdivuhodné, že to nerobí často. Preto to zvyknem brať ako vážne varovanie a použijem ako výhovorku, že sa nemôžem akcie zúčastniť. A tak sa stalo, že jedna zo zaujímavých chodieb Jaskyne Mesačný tieň sa volá Zelený pes. V tomto konkrétnom prípade zelený pes zaúčinkoval spoľahlivo. Bola to zatiaľ najhoršia akcia v tejto monštruóznej jaskyni. Každému zo zúčastnených sa stal nejaký úraz. Fatálnym následkom zabránila iba vzájomná obetavosť jaskyniarov, keď následky pádu priateľa stlmil druhý vlastným telom. Miesto zlomenej nohy to skončilo vykĺbeným ramenom. Zeleného psa neradno podceňovať.
Túto chodbu sme objavili na predchádzajúcej akcii, ktorá práve naopak bola jednou z najúspešnejších. Počas 5 dní strávených v podzemí sme dosiahli významný pokrok v dokumentácii známych častí a objavili ďalší sektor tohto podzemného bludiska v masíve Javorinskej Širokej. Nikomu sa nič nestalo, lebo mojej žene sa nesnívalo so zeleným psom. Vetvu sme pomenovali „Žufane" podľa zaujímavej modelácie stien - faciet - veľkostí nielen žufaní, ale aj lavórov. Nižšia vývojová úroveň vetvy Žufane je práve chodba Zeleného psa. Postupne sa nám tento sektor rozrastá na dĺžku viac ako 2 kilometrov. Uskutočnili sme tu mnoho viacdenných prieskumných akcií, až sme nakoniec dospeli k záveru, že kdesi pod nami musí byť aktívna úroveň s podzemnou riekou a treba ju nájsť. To sa ľahko povie, ale ťažšie urobí. Kade pretečie voda, nemusí prejsť človek.
Práve hľadanie tejto podzemnej rieky malo byť našou úlohou na poslednej 4 dňovej akcii v Mesačnom tieni. Kým lezecká (čisto mužská) časť týmu odchádza do koncových častí jaskyne hľadať v Mikiho dóme potenciálny dolný vchod, s Gabikou zostávame v bivaku „Jeden a pol", ktorý je zriadený práve kvôli prieskumu „Žufaní". Najskôr ešte ideme zamerať pokračovanie Hieroglyfovej chodby, objavenej minulý rok. Tú som zatiaľ videl iba ja, pretože Braňova robustná postava neprešla cez úžinu. Gabikina subtílna postava by s úžinami problémy mať nemala. Vylieza sa tam cez nebezpečný zával, kde aj najmenšia chyba môže mať fatálne následky. To, že so závalmi v tejto jaskyni ako akútnou hrozbou musíme rátať stále, vieme dávno. Latentná forma tejto hrozby nás ohromila, keď sme na zimnej prieskumnej akcii našli náš prvý bivak zavalený asi 200 tonami závalu. Predstava, že si vykračujem obrovskou chodbou „Tatra open", kde nedovidím ani na strop a odrazu ma zavalí 200 ton kameňa, je zdrojom nových pocitov v tejto jaskyni. V prvom bivaku sa často zdržovalo aj 10 ľudí niekoľko dní. Pravdepodobnostný rozmer tejto neblahej udalosti sa teda nedá ignorovať. Bivaky musíme stavať len tam, kde dosiahneme na strop, aby sme možnosť fatálneho zavalenia spiacich jaskyniarov vylúčili.
Zameriavame východným smerom v puklinovej chodbe, ktorá pokračuje aj nad nami aj pod nami ďalšími úrovňami. Miera skrasovatenia vylučuje presné zameranie. Takéto bludisko sa zobrazuje len veľmi ťažko. Prichádzame do „Nepomenovaného dómu". Je to typický úkaz v tejto jaskyni. Dóm je vlastne dno obrovskej šachty, ktorú ani nedosvietim ani nezameriam diaľkomerom. Disto sa chytí na nižšej kulise stropu vo výške 33 m. Dosvietim asi do 60 m a vyššie už len tma. Vo východnej časti dómu sa pripája ešte jedna priepasť. Rúra ideálneho kruhového prierezu s priemerom 8 m. Strop sa stráca v nedosvietiteľnej tme. Ani 15W špičková čelovka na to nestačí. Na druhej strane dómu zaliezame nenápadnou škárou pod zával. Chodby sa rozbiehajú horizontálne všetkými smermi. Zameriavame, kým sa k bludisku nepridá tretí rozmer. Stereometria mi nikdy nešla, bol som výborný práve v planimetrii. Vzdávam to. Idem aspoň pozrieť, čo všetko príroda v tomto segmente skaly vytvorila. Dostávam sa na ďalšiu horizontálnu chodbu. Západným smerom vedie na začiatok nášho výstupu z Hieroglyfovej chodby a V smerom narazím do masívneho mužika. Zrejme som sa dostal do známej časti jaskyne. Vraciam sa ku Gabike a spolu sa presúvame do bivaku. Zával prekonáme bez problémov. Pohoda v bivaku. Varíme, sušíme stan a spacáky. Na záver večera hypnotiká, štople do uší prerušia hluk podzemnej rieky. Strata vedomia na 3 hodiny.
Ráno vyrážame do horných „Žufaní". Na úseku 200 m sa tu nachádza 8 priepastí. Niektoré priamo v chodbe iné na boku a do ďalších treba traverzovať úzkym meandrom. Je to aktuálna vývojová fáza jaskyne. Mali by sme preskúmať všetky, či sa na ich dne nenachádza prepoj na aktívne riečisko. Nemáme však vŕtačku, ktorú potrebuje lezecká skupina. Nakoniec sa nám podarí preskúmať 3 z nich. Zaujímavá je jedna, kde na dne pokračuje prielezný meander do hĺbky. Nemáme však dostatok lana. Sem sa budeme musieť ešte vrátiť.
Pamätám si, že na začiatku chodby Zeleného psa bola tiež nepreskúmaná priepasť. Presúvame sa teda tam. Zlaním dole a dostávam sa znova k tomu istému mužikovi ako včera. Poriadne zabohujem a vyliezam späť. Pokračujeme ďalej Zeleným psom. Pri mojom blúdivom prvo-prieskume tejto časti chodby som tu zaznamenal viacero menších potokov. Niektorý z nich by mohol byť začiatkom hľadanej podzemnej riečky. Dostávame sa k 5 m kolmému stupňu. Gabike sa do toho veľmi nechce. Nepreceňovať vlastné sily je dobrá taktika prežitia v takejto rozľahlej jaskyni. Aj drobné zranenie by mohlo mať vážne následky. Ďalej musím ísť sám rovnako ako pri objavnom prieskume. Vtedy Braňo ostal čakať pred úžinou. Nerád by som sa tu znova stratil. Zelený pes síce vedie jednoducho priamo dopredu, ale pri návrate naspäť som zistil, že miesto jedinej chodby sú tri. Zažil som tu poriadnu paniku. Nakoniec tá najužšia bola tá správna. Pred úžinou odložím sedačku a lezecké pomôcky a na hranici prieleznosti sa dostávam ďalej. Dno chodby sa mení na zával, pomedzi ktorý vidím do voľného priestoru a počujem tiecť vodu. Nájdem miesto, kde by sa zával dal rozobrať. Pomáha mi, že bloky majú kam padať. Mocujem sa s balvanmi asi štvrť hodiny a už sa súkam cez úžinu do priestorného dómu. Zapínam 15 watov. Nádhera! Toto milujem. Preto sa ja, starý zelený pes, trepem niekoľkokrát ročne do tejto odpornej mokrej studenej nebezpečnej diery, kde sa bivaky samovoľne zavaľujú sutinou. Svietim do 30 metrov dlhého priestorného dómu. Na jeho dne sa kaskádami prepletá menší potôčik. Objav je droga, ktorá jaskyniarov ťahá pod zem a v Mesačnom tieni to zažívam na každej akcii. Rozhodnem sa, že sa budem držať potôčika a nemal by som sa stratiť. K potoku sa pridáva ďalší. Prietok stúpa asi na 2 l/s. Nie je to veľa, ale v súčasnosti je v jaskyni veľmi sucho. Na konci dómu sa chodba zužuje do menšieho meandra, ktorým sa dá bez problémov postupovať. Po 50 m sa objavím v ďalšom dóme podobných rozmerov ako ten predchádzajúci. Pobehám, čo sa dá a pokračujem ešte asi 150 m potokom. Na jednom mieste musím dať dole kombinézu a násilím sa pretláčam cez úžinu. To by som sám stratený v neznámej časti jaskyne asi robiť nemal. Objaviteľská vášeň ma však ťahá ďalej. Meander sa postupne zmenšuje. Hlava mi chladne a na mieste, kde by som sa už musel plaziť v ľadovej vode, to otáčam naspäť. Musím brať ohľad aj na Gabiku, ktorá mrzne ďaleko odo mňa v prievane Zeleného psa. Hľadanú riečku, alebo aspoň jej prítok sme našli. Uvidíme kam nás to dovedie.
V našom bivaku sa rozvaľuje Braňo s Gabim. Aspoň nám predsušia spacáky. Spolu povečeriame. Braňo sa presúva naspäť do „Dvojky". V trojici zaliezame do stanu už o šiestej večer. Sme tu príliš skoro, ale energia na ďalšiu prieskumnú činnosť už nie je. Zajtra nás čaká výstup na povrch. Najťažšia časť expedície. Oddych sa zíde.
